Svet okolo cesty

Po futbale som -musela- šoférovať (kto vie prečo?). Rumunsko-Bulharskú hranicu tvorí Dunaj. Hraničný most ponad neho bol obrovský. Veď už u nás sú mosty dlhé.. a mal už niečo za sebou. Cez colnicu sme prešli rýchlo a bez problémov.

Navigačka mi ukazovala najbližšiu odbočku až o 90 km, a ja som si už predstavovala pohodlnú jazdu po rýchlostnej ceste. Prvé výmole však rýchlo ukázali realitu.

Táto “rýchlostná” cesta bola v skutočnosti v katastrofálnom stave. SEM-TAM nejaká odrazka, miestami úplne bez čiar a so zarastenými dopravnými značkami. V tme, s oslepujúcimi svetlami oproti idúcich áut, bola viditeľnosť prakticky nulová. Plánovali sme prespať pri mori, ale nedostali sme sa ani do prvého mesta. Šoférovať za takých podmienok je únavné.

Ráno sme sa pohli ďalej a nemohla som uveriť, kde sme sa to ocitli. Ošarpané budovy a chatrče z rôznych plechov – presne tak som si predstavovala Rumunsko. Pri mori sme zistili, že auto vydáva zvláštny hrkotavý zvuk. Najprv sme si mysleli, že je to len uvoľnený plech- čiže niečo nepodstatné a tak sme sa išli pozrieť na pláž.

Po minúte sme zhodnotili, že sa nám tam nepáči a išli sme si radšej sadnúť na kávu.

Náš pôvodný plán bol ísť rovno do Turecka a vynechať more, ale rodičia nás prehovorili, aby sme s nimi zostali aspoň pol dňa. Našťastie sme ich poslúchli. Na káve sme sa zhodli, že sa presunieme do iného mesta. Auto stále hrkotalo, takže sme zastavili pred šrotoviskom, aby sme ho skontrolovali. Tam sme zistili, že problém je väčší, než sme si mysleli – tlmič na bulharských cestách neprežil. Našťastie sme mali so sebou oca-mechanika, ktorý hneď išiel pozrieť diely na šrotovisko (pred ktorým sme zastali), no neúspešne.

Vedľa bola budova autoservisu, ale neochotný mechanik nás odbil s tým, že má veľa práce. Keď však zistil, že si to chceme opraviť sami, dovolil nám použiť dielňu, avšak diel by nám prišiel až na druhý deň. Odporučil nám iný servis naproti, kde síce nemali vhodný tlmič pre naše zdvihnuté auto, ale poskytli nám adresu off-road servisu. Ten sa žiaľ nachádzal 30 minút na opačnú stranu od nás. A tak sme sa znova previezli naspať.

Po chvíli hľadania sme ho našli a ochotní mechanici sa hneď ponúkli, že to spravia za tri hodiny. Požičali nám auto a my sme si zatiaľ išli na obed. Po hodine nám technik zavolal, že auto je pripravené. Ukázalo sa, že medzi tlmič a jeho uchytenie sa dostal nejaký kameň, ktorý ho zasekol.

Spokojní sme sa vrátili k moru. Všetko sa deje z nejakého dôvodu – teraz sme radi, že sme sa vydali po takej rozbitej ceste. Keby sa nám to stalo niekde v Iráne alebo Turkmenistane, zháňanie náhradných dielov by bolo oveľa ťažšie. 

Cesta k tureckým hraniciam bola -našťastie- lepšia. Obávali sme sa, že nás budú “šacovať”, a tak sme sa rozhodli vyraziť poobede, keď už nebolo tak horúco. Pri príprave dokumentov (10km pred hranicami) som si všimla, že zelená karta má neplatný dátum.

A teraz čo? My sme pred hranicou, v okolí žiadne mestá. Tak sme sa rozhodli to risknúť a ukázať kartu v mobile. Prvé stanovisko bolo rýchle – ukázali sme pasy a technický preukaz a pokračovali ďalej. Na ďalšom stanovišti chcel kontrolór vidieť znova pas a technický preukaz plus fotku. Na treťom stanovišti žiadali pas, technický preukaz, vodičský preukaz a zelenú kartu. Pani pri okienku si všimla, že ju máme neplatnú. (Turci zvyknú robiť problémy kvôli poistke a často chcú, aby si ľudia zaplatili ich -drahú poistku). Zahrali sme malé divadielko a ukázali jej digitálnu verziu. Po chvíli nás pustila ďalej s tým, aby sme zastavili na parkovisku nabok, kde nás čakali ďalší colníci. Napätá som čakala, čo sa bude diať, dúfajúc, že nezačnú prehľadávať celé auto.

Keď colníci otvorili kufor a videli TO množstvo našich vecí, hneď si to rozmysleli. Vôbec sa im do toho nechcelo púšťať.

Zaplatili sme diaľničné mýto a vyrazili objavovať Turecko.