Kazachstan si veľa ľudí automaticky spája s vojnou. Asi za to môže koncovka „-stan“ alebo len to, že o krajine málokto niečo vie. Pravdou však je, že Kazachstan je dnes pokojná a bezpečná krajina, ďaleko od akéhokoľvek konfliktu. Áno, kedysi tu prebehli nepokoje – ešte v časoch Sovietskeho zväzu a krátko po jeho rozpade. V 20. storočí tu Sovieti testovali jadrové zbrane, prebiehala tu silná rusifikácia a ľudia si veľa vytrpeli. Ale vojna? Tá tu nie je už celé desaťročia.
Je to najväčšia vnútrozemská krajina sveta – rozlohou väčšia než celá západná Európa. A hoci sa tu miestami cítite ako na konci sveta, práve v tom je jej čaro.
Hneď za hranicami sme vymenili peniaze, vybavili poistenie na auto a SIM kartu. Úvodná administratíva za nami, mohli sme sa pohnúť ďalej. Do Almaty, najväčšieho mesta Kazachstanu, sme sa však dostávali slimačím tempom. Od hraníc po diaľnicu sme narátali pätnásť policajných hliadok. A nie, neklikali do mobilov ako naši, ale poctivo riešili priestupky. Plná čiara, šesťdesiatka na rovnej ceste – pravidlá boli jasné, aj keď nie vždy logické.
Almaty nás privítalo tichým ruchom veľkomesta. Zaparkovali sme pri poslednej stanici metra (áno, aj tam majú metro). Metro tu funguje na žetóny. Vystúpili sme v centre, dali sme si kapučíno, koláčik – také obyčajné radosti. Možno by ich človek doma prehliadol.
Potulky mestom nás zaviedli okolo pouličného umelca. Luky ako vždy hodil pár mincí do klobúka. Človek, ktorý pomáha vytvárať atmosféru mesta, si zaslúži ocenenie. Milý pán sa na nás usmial a spýtal sa, odkiaľ sme. “Slovensko,” odpovedali sme. A on, bez zaváhania, spustil melódiu “Pec nám spadla.” Nám pec nespadla, ale sánka áno. V Kazachstane, na ulici, nám neznámy muž zahral kúsok domoviny. To sú tie momenty ♥. Koláč, pesnička a človek je zrazu najšťastnejší pod slnkom.
Cestovanie nie je len o miestach, ale aj o ľuďoch a chvíľach, ktoré sa nedajú naplánovať.
Zamierili sme ku kostolu. Krásna stavba uprostred parku, kde pulzoval život.
V srdci Almaty sa nachádza Zenkovova katedrála – farebný drevený kostol, ktorý patrí medzi najvyššie drevené stavby na svete. Postavili ho bez jediného klinca, a čo je ešte fascinujúcejšie – prežil aj silné zemetrasenie v roku 1911.
Stojí v parku Panfilovcov, jednom z najkrajších mestských parkov Almaty, ktorý nesie meno po vojakovi Ivanovi Panfilovovi. Park je miestom oddychu, zelene a histórie – s pamätníkom padlým vojakom, fontánami a množstvom trakcií.
So zahriatym srdcom sme sa túlali ďalej. Medzi budovami, ktoré kedysi žiarili modernitou, no dnes ich mnohí považujú za škaredé. Socialistická architektúra – surová, nekompromisná, minimalistická. Kritizovaná, no napriek tomu pôsobivá. “Brutalizmus nie je krásny. Brutalizmus je silný,” napísal raz jeden architekt. A tak som obdivovala každý činžiak ako umelecké dielo.
Zrazu nás zlákala budova trhu. V nej sa koncentroval život, vône, farby. Tržnica je vždy najlepším zrkadlom kultúry. Ľudia vyjednávajú, nakupujú, zdieľajú drobné príbehy medzi kopami ovocia a zeleniny. Ak si správne vyberiete tetu alebo uja na nákup, môže to byť zážitok sám o sebe. Pretože na trhu sa nepredáva len tovar, ale aj atmosféra. A presne preto sme tam zostali o čosi dlhšie. Kúpili sme tu nejaké suveníry- šatku a kurt.
Kurt je tradičná stredoázijská pochúťka. Je to tvrdý, slaný syrový guľôčkový snack, ktorý sa vyrába z fermentovaného mlieka (často z kozieho, ovčieho, kravského alebo ťavieho).
Večer sme sa dohodli s kamarátom z Pamíru, že sa stretneme a pôjdeme sa najesť a na pivo. Nepochopili sme sa, a tak prišiel za nami na parkovisko už s kúpeným pivom. Hlad vyriešil hamburger, na ktorý nás pozval. Na verejnosti sa tu alkohol piť nemôže, tak sme sa usadili v Toyotke. Rozprávali sme sa o Pamíre, našich zážitkoch, o krajine, zvykoch… Prebrali sme asi všetko. Spravil nám plán miest, kde sa musíme zastaviť, a odporučil najlepšiu cestu. Varoval nás pred policajtmi – že sú nekompromisní a často skorumpovaní. Odporučil nám prekryť LED rampu, vraj nás za to určite budú riešiť. Po dlhých rozhovoroch sme sa rozlúčili.
Ráno, hneď ako sme sa zobudili, prvé, čo sme videli z okna, bol policajt, ktorý si premeriaval naše auto. Chvíľu sme ešte ležali, no neodchádzal. Zhodli sme sa, že asi čaká na “pozornosť”. Luky teda vyšiel von a začal sáčkom oblepovať LED svetlo. Len čo ho oblepil, policajt zmizol. Náhoda?
Ešte sme sa prešli po meste. Luky si všimol plagát – hral sa futbal. Priateľský zápas medzi Keirad a Zenit Petrohrad. Večer už bolo chladno a mne sa tam veľmi nechcelo. no prekvapilo ma, že štadión bol takmer plný.
Na ďalší deň sme sa vybrali do národného parku za mestom, kde sa nachádza známy ľadový štadión Medeo. Luky si vyšiel po “schodoch zdravia” a potom sme sa pobrali preč. Samozrejme, ešte nás stihli zastaviť policajti. Luky si sadol do policajného auta, kde pán policajt nič nehovoril iba mruškal rukami. Na otázku, za čo má platiť, neodpovedal. Luky mu trpezlivo vysvetľoval, že išiel predpisovo – 60 km/h, pásy boli zapnuté, svetlá svietili. Keď pochopil, že od nás nič nedostane, pustil nás ďalej.
Kaňon Charin
Ďalšou zastávkou bol kaňon Charin. Vyzeral ako menší brat Grand Canyonu. Najprv sme si ho obzreli zhora, ale Luky mal iný plán – skratku dole do údolia. Samozrejme, klasika. Mali sme len botasky a terén bol prudký, šmykľavý. Dostali sme sa do úzkeho járku, ktorým tečie voda počas dažďa. „Rieka tečie dole, takže sme na správnej ceste,“ znela naša logika. Lenže keď sme sa konečne dostali nižšie, pred nami sa objavila zhruba 15 metrová priepasť. Tadiaľto cesta nevedie.
Dalo by sa to zliezť – ak by sme mali horolezeckú výbavu. Chvíľku sme váhali.
Riskneme to! Luky nesúhlasil. V botaskách? Ani náhodou. Nezostávalo nič iné, len nájsť inú cestu. Po chvíli blúdenia som objavila strmú pieskovú stenu. S istou dávkou improvizácie a pár šmykmi sme sa nakoniec dostali dole.
Okolo nás sa týčili skaly, niektoré vyzerali ako hradby zabudnutého mesta. Občas okolo prefrčala ruská Buchanka, miestny „taxík“ pre menej dobrodružných turistov.
Jazero Kaindy
🍁 JESEŇ 🍁
Ďalšia zastávka – jazero Kaindy. Miestni šoféri nás presviedčali, že cesta je zlá, dvakrát treba brodiť rieku a že by bola škoda zničiť naše auto. Po chvíli váhania sme si teda najali jedného z nich. Starší Kazach sa do toho pustil naplno. Radiť nešlo, auto hučalo, tlmiče pravdepodobne existovali iba teoreticky. Prvý brod bol hlboký, voda takmer natiekla dnu. Druhý tiež nevyzeral o nič lepšie. Stále som si hovorila, že by sme to zvládli aj sami. Keď sme konečne dorazili na parkovisko, spustil sa dážď. Samozrejme. Načo by sme si brali nepremokavé nohavice, však?
Jazero nebolo ďaleko a v takom počasí nám prišla vhod iná možnosť dopravy – kone. „Bol by hriech byť v Kazachstane a nepreviezť sa na koni,“ zhodli sme sa. Lialo, nebolo sa kde skryť, a tak – hijó! Blato striekalo na všetky strany, jesenný les v hmle pôsobil tajomne. Keď sme dorazili k jazeru, slnko sa na chvíľu predralo cez mraky. A vtedy sa ukázala tá pravá krása – voda zmenila farbu na azúrovú a v nej sa odrážali staré kmene stromov, ktoré tu stoja už sto rokov od čias, keď zemetrasenie zatarasilo tok rieky.
Po chvíľke osamote sme sa vrátili k našim koňom. Chlapík ich len capol po zadku a poslali nás späť. Môj kôň mal však vlastné plány. Otočil sa mimo cesty, rovno do lesa. Woohoo, offroad! Prefackalo ma pár konárov, ale nakoniec sa mi podarilo môjho tvrdohlavého koňa presvedčiť a dostali sme sa na trasu. Lukyho kôň si zatiaľ v pokoji obedoval. Keď to môj uvidel, tiež sa rozhodol napásť. Nakoniec som ho nechala – predsa len, zaslúžil si to.
Dážď ustal, ale rieky po ceste späť boli vyššie. Do auta nám trochu natieklo, ale náš Kazach si s tým ťažkú hlavu nerobil. Rútil sa vpred, nestíhal točiť volantom, a aby sa mu nešmýkali ruky, jednoducho si na ne pľul. Autu sa podarilo prežiť a my sme sa bezpečne vrátili k Toyotke. Pri lúčení si Luky so šoférom podali ruky ako starí kamaráti. A my sme pokračovali ďalej.
Spievajúce duny
Počuli ste duny spievať? Pri vstupe do národného parku nám ranger odovzdal zväzok kľúčov. Netušili sme prečo. Záhada sa vyriešila, keď sme dorazili na parkovisko a prišla si po ne nejaká teta. Medzitým sme sa zakecali s miestnymi, ktorí nám ponúkli kurt.
Kurt poznáme už od Iránu, kde som si na turistike myslela, že mi ponúkajú mandle v bielej čokoláde. Zahryzla som sa s chuťou a okamžite oľutovala. Nebola to čokoláda, ani mandle, ale niečo kyslé, slané a extrémne intenzívne. Tvárila som sa, že mi chutí. Tentokrát som vedela čo ma čaká a snažila som sa odmietnuť, ale teta naliehala. Dúfala som, že sa nepozerá, aby som si ho mohla nenápadne schovať do vrecka. Bohužiaľ, sledovala nás pozorne a čakala na odpoveď. Smutne sme si s Lukym vymenili pohľady, pripravili sa a zahryzli. “Chutí?” prišla očakávaná otázka. Kývli sme hlavami: “Chutí.”
Pred výstupom na dunu som sa ešte musela napiť. Po chladných dňoch bolo znova teplo a slaná chuť v ústach situáciu len zhoršovala. Vyzuli sme si kroksy a ohriali nohy na horúcom piesku. Trvalo dlho, kým sme vyšplhali hore, zatiaľ čo sa iní šmýkali dolu po zadkoch. +++
“Počuješ to? Lietadlo” Pozreli sme sa hore. Nič. “Čo to je?” Až potom nám došlo, že to “spieva” duna. Nebol to spev v pravom zmysle slova, ale dunivý zvuk sprevádzaný vibráciami. Ako sa ľudia šmýkali dolu, zrnká piesku sa o seba treli a vytvárali tento zvláštny fenomén. ~Asi preto sa DUNA volá DUNA lebo DUNÍ~
Začali sme behať hore-dole po okraji duny. Ako sa piesok sypal, duna opäť začala spievať. A vtedy nám to došlo – prečo sa vlastne volá spievajúca duna.
Po zábave sme pokračovali ďalej. Kazachstan sa premenil na nekonečnú step. Hlad nás zaviedol do malej dedinky. Bola akurát obedňajšia prestávka a reštaurácia plná. Posadili nás k miestnym, ktorí nevyzerali nadšene. Keď sa ale dozvedeli, že sme Slováci, hneď sa im rozjasnila tvár. Slečna vedela aspoň trochu po rusky, tak sme sa dorozumievali lámavou slovensko-ruštinou. Najedení sme sa vydali na hranice.
Všetko prebiehalo hladko, kým kazašský colník neukázal na naše kanistre.
„Sú plné?“ opýtal sa.
„Je tam len trošku nafty,“.
„Palivo nesmie byť prevážané cez hranice,“ odpovedal prísne.
„Nevedeli sme,“ povedali sme mu, že nafta je tam ešte z Iránu.
A teraz čo? Prekvapili sme ho protiotázkou.
Chvíľu sa tváril zamyslene, potom pokračoval v prehliadke a tváril sa, že nič nepočul.
“Havkanie?” zrazu na nás vyhrkol. Nechápavo sme sa na neho pozreli. A on začal havkať. Stále sme nechápali. “Havka niet,”? Ahááá..
Nie vždy je jednoduché sa dohovoriť. Ruskú hranicu sme už prešli bez problémov.
Zdieľať
Čo sme ešte zažili?
Išli sme v protismere po rumunskej diaľnici, chytili piesočnú búrku v Turecku, cez iránsku hranicu sme prešli s tlmičom na streche a o pár hodín už pili čaj u náhodného týpka doma. V Turkménsku sme si vyskúšali, ako ne-chutí diktatúra, v Uzbekistane sme “zablúdili” do údolia vlkov a v Tadžikistane sme vyšli autom do 4600 m n. m. a kývali si s Čínou aj Afganistanom.
Potom prišlo Kirgizsko a my sme zistili, aké neobjavené krásy táto krajina skrýva. V Kazachstane nás čakala púšť a skorumpovaní policajti, v Rusku sme prešli cez chladný Sibír okolo jazera Bajkal. V Mongolsku sme sa stratili v stepiach a skončili na karaoke s mongolmi.
Objavili sme sa v najkrajšom Ruskom regióne- Altaj. Znova nás čakali tradičné ruské dedinky, ale aj veľké mestá ako Kazaň, Moskva a Petrohrad, spali sme v Kunde v Estónsku, prefrčali cez močiare Lotyšska, Rigu a cez poľských bratov sme dorazili domov. Auto prežilo. My tiež.
Svet okolo cesty 