Kyrgyzstan? Kirgizsko? Dajte si I ako sa vám páči.
Vláda si je vedomá, že ľudia zo západu majú strach z krajín končiacich sa “STAN” a preto používajú názov Kyrgyzsko / Kyrgyzská republika. Význam slova „-stan“ pochádza z perzského jazyka a znamená „krajina“ alebo „miesto“.
Stáli sme pred hraničnou bránou, no nič sa nedialo. A teraz čo? Počuli sme zo skál nad nami padať kamene. Otočili sme hlavy a z kopca zliezal colník. WTF? Čo tam robil? “Zdrastvujte!” a otváral nám bránu. Privolal slečnu, aby s nami vybavila všetky formality. Situácia sa trochu zdramatizovala, keď nevedela nájsť náš permit na vstup do krajiny. Permit sa vybavoval cez Whatsup krátko pred odchodom na Pamír a vďaka absencii signálu sme netušili, či sa to všetko stihlo vybaviť.
Ouu Nou.
Po pätnástich minútach hľadania v hŕbe papierov ho našťastie objavila a mohli sme pokračovať ďalej. Zrazu sa krajina rozžiarila zeleňou a po ceste sme stretli prvých nomádov v jurtách. Cesta začala dostávať úplne iný rozmer. Obrovská rovina, všade naokolo hory a my na polceste medzi civilizáciou a divočinou.
Jurta je tradičný, kruhový stan používaný nomádskymi národmi v Strednej Ázii, najmä v Mongolsku, Kazachstane, Kirgizsku a ďalších oblastiach. Je vyrobená z dreveného rámu, ktorý je pokrytý plsťou alebo plátnom, čo poskytuje ochranu pred nepriaznivým počasím. Jurta je ľahko prenosná, čo ju robí ideálnou pre nomádsky spôsob života, a vďaka svojej konštrukcii je odolná voči vetru aj extrémnym podmienkam. Vo vnútri je priestor rozdelený na miesta na spanie, varenie a spoločné činnosti, pričom jej centrálna časť často obsahuje otvor na dym z pece alebo ohňa.
Zastavili sme sa v mestečku – alebo skôr dedinke – doplniť zásoby a vybrať nejaké peniaze. Kto by povedal, že sme stále v nadmorskej výške 3000 metrov?
Na noc sme si našli miesto pri potôčiku, rovno vedľa poľnej cesty. Čo nás však prekvapilo, bola rušná premávka. Táto poľná cesta bola frekventovanejšia než hlavná asfaltka. Prečo? Netušili sme – do žiadnej dediny neviedla.
Ranná káva s výhľadom za milión. Hory pred nami boli také obrovské, až sme sa cítili malí. Veď sedemtisíc! Skoro tak vysoko lietajú lietadlá. „Poďme na ne!“. Bol by hriech nenazrieť troška bližšie.
Čím sme boli bližšie, tým väčšie sa zdali. „To je to miesto!“ ukazovala som Lukymu z diaľky. „Tu budeme parkovať”. S takou panorámou bolo ťažké namietať.. ZOČI-VOČI majestátnemu štítu Pik Lenin. Nadšená som rozkladala campingové stoličky, zatiaľ čo Luky kontroloval podvozok – Pamír si vyžiadal svoju daň.
Druhý deň bol ako stvorený na túru. Po týždni vo vysokých nadmorských výškach sme boli pripravení zdolať štvortisícovku. (Na rozdiel od Iránu, tentoraz ~fakt~ pripravení! 😄) Pridal sa k nám Dunčo, štvornohý sprievodca, čo dbal na to, aby sme nezablúdili. Výstup nebol jednoduchý, miestami som to chcela vzdať. Hrešila som (ale len v duchu) – riedky vzduch dá zabrať. No stálo to za to. Ľadovec pred nami bol ako na dlani. Musím uznať, ľudia, ktorí sa odhodlajú zdolať takéto masívy, majú môj rešpekt.
Našu túru sme ukončili v sedle Travellers Pass.
Lenin Peak (Pik Lenina) je jeden z najdostupnejších sedemtisícových vrcholov na svete a zároveň veľmi obľúbený medzi horolezcami, ktorí chcú získať skúsenosti vo vysokých nadmorských výškach. Nachádza sa na hranici Kirgizska a Tadžikistanu v pohorí Pamir.
Výška: 7 134 m n. m.
Prvýkrát zdolaný v roku 1928 sovietsko-nemeckou expedíciou.
Hmla začala zahaľovať hory a zbiehali sa čierne mraky. Nastal čas zísť dole. Zbalili sme sa, opustili toto dokonalé miesto a vydali sa späť na hlavnú, skôr než nás čierňava dostihne. Keď sme sa vrátili do doliny, začalo pršať, zatiaľ čo hore padal sneh. Pred dažďom sme len tak-tak utiekli.
Zaujímavé bolo, že niektorí nomádi idú s dobou – tradičné jurty vymenili za maringotky. Modernizácia sa dostala aj sem – nomádi novej generácie. Obklopení týmto svetom sme vnímali, aký rozdielny život tu ľudia žijú. Je to fascinujúce, pozorovať taký kontrast. Naša cesta nás napokon zaviedla do mesta Osh, kde sa symbolicky končí M42, a s ňou aj slávna pamírska diaľnica – jedna kapitola našej cesty..
V Osh sme sa stretli s kamarátmi z Holandska, ktorí nás pozvali na tradičnú večeru. Bolo to skvelé stretnutie, plné smiechu a rozhovorov o našich cestách. Po večeri sa chvíľa oddychu na hoteli prepojila s praním oblečenia. Ranná káva dodala energiu na prechádzku miestnym bazárom. Miesto bolo rušné, plné vôní korenín a farieb. Medzi suvenírmi a drobnosťami sa objavili aj užitočné aditíva, ktoré si priam žiadali miesto v našom aute. S doplnenou výbavou bol čas vyraziť za neznámom a odhaliť nové krásy krajiny.
Pozerali sme z okna a ani sa nám nechcelo veriť, kde sme. Všade ticho, príroda a zrazu pred nami obrovské jazero. Vyzeralo ako stvorené na oddych.
Bolo rozhodnuté- STOJÍME!
„Cestovanie nie je len o pohybe, ale aj o pauzách.“
Rozložili sme markízu, vychutnávali si atmosféru a cítili sa ako na dovolenke. Pláž žila – hudba, pikniky, ľudia sa kúpaním osviežovali. Zaujímavé bolo, že sa nikto nehanbil za to, že nevie plávať. Dospelí aj deti nosili rukávniky alebo plávacie vesty, čo nás trochu prekvapilo.
A zrazu… všetko stíchlo. Iba jeden muž v jazere kričal a mával rukami. „Asi sa topí,“ povedala som, ale nebola som si istá. Všetci sa zamračili. Chlapi z vedľajšieho stánku sa rozbehli do vody, ale len po kolená. Potom sa k nim pridal Luky. Zhodil tričko a skočil do vody ako záchranár z Baywatch. Všetci na brehu s napätím sledovali jeho plaveckú techniku. Už len pár metrov, a… z ničoho nič sa zjavila postava na paddleboarde. Zachránil ho. Takmer sa prevrátili, ale ustáli to. Chlapík, ktorého zachraňoval, mal dvakrát viac kilogramov ako Luky. Keby nebol ten týpek na paddleboarde, pravdepodobne by sme mali dvoch topiacich sa. Luky, síce nie profesionálny záchranár, no stal sa hrdinom pláže. Všetci mu ďakovali.
S odchodom poslednej skupinky sa rušná pláž premenila na tiché miesto, kde jediným zvukom bol šuchot vĺn.
Slnko zapadlo a nebolo už nič, čo by rušilo nočnú pohodu – hviezdy sa rozžiarili a bolo ich neúrekom.
Ráno nasledoval pomalý presun ďalej, pri prvej zachovalej jame prišla na rad znovu kontrola podvozku. Luky si všimol, že nám vyteká olej zo serva, čo znamenalo zmeniť plány. Namiesto prírody sme zamierili priamo do hlavného mesta Biškek. Cesta nás zaviedla cez krásny horský priesmyk, ktorý nám pripomenul Pass Gotthard (Švajčiarsko). V Biškeku sme navštívili bazár s autodielmi – raj pre každého, kto hľadá náhradné súčiastky. Kúpili sme sadu tesnení, olej a rozhodli sa risknúť výmenu až doma- alebo niekde po ceste ak by to úplne zlyhalo.
„Skutočný roadtrip spoznáš podľa toho, koľkokrát si musel vliezť pod auto.“
Večer sme zamierili do národného parku Ala Archa, ktorý sa nachádza len 20 minút od Biškeku. Je to nádherné a tiché miesto. Ráno sme si spravili krátku prechádzku, aj keď pršalo. To nám však nevadilo. Cestou sme stretli niekoľkých priateľských ľudí. Okolo nás sa rozprestieral les a pri ňom tiekla horská rieka. Jeseň sa nezadržateľne blížila a jej prítomnosť bola cítiť vo vzduchu.
Ďalší deň sme vyrazili na východ krajiny. Prechádzku v kaňone sme nestihli- začalo sa stmievať. Hľadanie miesta na spanie bolo v tej chvíli dosť ťažké, a preto Luky zastal priamo pred vstupom do kaňonu na parkovisku. Nebolo to práve ideálne miesto, skôr by som to zaradila medzi päť najhorších. Hneď vedľa nás prechádzala vlaková trať. Nečakali sme, že bude tak frekventovaná. Kebyže tam aspoň chodia osobné vlaky, ale nie – tam museli just celú noc premávať nekonečne dlhé nákladné vlaky. Aspoň že netrúbili! Keď už som v polospánku počítala ovečky, ozval sa hrozný tresk. Asi niekde v okolí spadla skala, napadlo mi. O pár minút prišli policajti s majákmi, hasiči… nehoda. A postupne odpratávali zvyšky. ZzzZzz konečne som zaspala.
Čakalo nás ďalšie dobrodružstvo – kaňon. Hneď pri vstupe sme sa stretli s párikom zo Singapuru, ktorí sa do Kyrgizstanu vybrali na svadobnú cestu. Nezvyčajná destinácia, ale o to zaujímavejšia. Mali miestneho sprievodcu, tak sme sa pripojili k nim. Bolo to veľmi roztomilé stretnutie, ktoré mi kus zmenilo pohľad na veci kolo mňa.
Čo máte na Slovensku? Prečo navštíviť Slovensko? Spýtala sa Rebecca.
Zamyslela som sa. Čo jej odpoviem? Čo jedinečné tam máme? Nič ma nenapadalo. Som hrdá na to, že som Slovenka, ALE… Hmm…Musím jej niečo povedať.
“Máme veľmi peknú krajinu, ale nie je tu NIČ špeciálne, čo by lákalo turistov. Žiadna Eiffelovka ani Koloseum.”- vyšlo zo mňa.
“…musíte tam niečo mať.”
“Máme veľa hradov.”
“Hradov? Takých v ktorých bývali králi a princezné? Ako z rozprávky?… Nikdy som nevidela hrad. Ukáž mi nejaký.”
…
“Toto je vážne na Slovensku? Tam chcem ísť! Nikdy som nevidela hrad.”
“Presne tak. Každý z našich hradov má svoju vlastnú históriu a príbeh. V našich hradoch sa môžeš prechádzať, dotknúť sa stien…”
~Pre nás bežná vec. Tak ako aj hviezdy na oblohe… Vieš, že existujú ľudia ktorý videli hviezdy len na obrázku?~ (Rebecca nikdy nevidela hviezdy na oblohe, býva v Singapure a tam, nie sú vidieť kvôli svetelnému smogu. Veľmi sa tešila na večer, lebo jej sprievodca sľúbil, že ich pôjdu pozorovať.)
“Na Slovensku máme aj hviezdy! A sú vidieť skoro odvšadiaľ!”
“Wooow”
“Máme aj les! Veľké lesy! A Tatry, minerálne pramene, jaskyne…” Pre nás nič špeciálne. Pre niekoho obrovská senzácia.
Jabloň-strom na ktorom rastú jablká. Obyčajný ovocný strom. Pre nás obyčajná vec, pre niekoho najväčší zážitok- vidieť jabloň. ( Rebecca mi s nadšením ukazovala fotky, ktoré ráno odfotila. Boli na nich stromy. Ovocné stromy s plodmi. Mala asi sto fotiek jabloní, jabĺk na strome, pózovala pred ním- presne tak, ako mama na dovolenke pred palmou- celá šťastná.)
Tak poď na Slovensko, máme tu jablone ♥
Nečakané stretnutie mi dalo veľa za tak krátky čas. Až som sa zabudla kochať krásou okolo seba. Z úzkej cestičky sa zrazu stala obrovská pláň obklopená skalnými útvarmi. Červená hlina tomu dodávala dokonalú atmosféru. Matka príroda je naozaj riadna čarodejnica, keď dokáže vykúzliť niečo takéto. Rozlúčili sme sa a vybrali sa podrobnejšie preskúmať okolie. Cestou k autu nás prekvapila skupinka Čechov. Zaujímavé bolo, že doteraz sme stretli dosť Čechov, a iba jedného Slováka – z Krupiny, ktorý išiel Pamír na bicykli. / článok z našej offroad ceste cez Pamír nájdete TU.
Zastavili sme sa v dedinke pri jazere a opýtali sa v guesthouse, či si môžeme dať sprchu. Konečne teplá, tečúca voda… Ooh, tá neopísateľná radosť. (Elektrická zástrčka rovno v sprche bola bonus.) V dome bol párik z Nemecka a chalan z Izraelu na bicykli. Je úžasné, že v týchto končinách sa často stretávame s ľuďmi s podobnými víziami a štýlom života. Po krátkom rozhovore a výmene rád sme pokračovali k jazeru Sul-Kul v horách.
Čakal nás horský priesmyk. Už sme boli skoro na vrchole, ale v ceste stáli miestni, ktorí mali problém s autom. V takých opustených miestach máme zásadu zastať a pokúsiť sa pomôcť. V tejto oblasti nikto nerozumel ruštine ani angličtine takže nastala komunikačná bariéra. Miestni nám naznačili, že potrebujú pomôcť odtiahnuť auto s vlečkou na vrch. Luky naznačil gestami že to nepôjde s naším naloženým autom. Navyše začalo snežiť.
Auto neštartovalo, asi batéria. Luky vybral štartovacie káble a nakopli ho. Bohužiaľ, miestni (celkom podgurážení) nepochopili, že by mali pokračovať hore čo najskôr. Oni sa tam ešte vykecávali. Po chvíli motor zhasol. Medzičasom odišli ostatné autá, ktoré sa im snažili taktiež pomôcť. Druhý pokus. Káble sme opäť napojili a auto chytilo.
Za volantom sedelo asi osemročné dieťa, bolo z nich asi najschopnejšie. Ale kým sa jeho otec? dotackal ku autu tak stihlo znova zdochnúť.
Týpek dal dole vlečku, pochopil, že to asi s ňou nepôjde. Bol poriadne nacápaný. Ďalší pokus. Wrrn! Chytilo! Chlapík nie a nie nastúpiť, stále sa chcel s nami “rozprávať”, ale my sme mu nerozumeli ani slovo. Prešli asi 100 metrov a auto opäť zdochlo. Stmievalo sa, ešte raz sme ho nakopli a pokračovali sme ďalej vo svojej ceste.
Keď sme sa dostali na náhornú plošinu, slnko už pomaly dávalo dobrú noc. Objali nás posledné teplé lúče, kým slnko zmizlo za obzor. Obloha sa začala zafarbovať do odtieňov ružovej. Okolo nás sa rozprestierali jurty. Každý nomád sa snažil zahnať svoj dobytok „domov“. Bolo to čarovné.
Rozhodnutie zakempovať pri jazere bolo jasné. Nájsť vhodné miesto sa nám podarilo, no až po tom, čo tma zahalila okolitú krajinu.. Aký výhľad nás čaká ?
„Keď sa rozsvietila obloha, zrazu sme nechceli ísť spať.“
Ráno nás zobudil zvuk cválajúcich koní, ktoré sa išli napiť k jazeru. (Znie to romanticky, ale nie, nebolo. Prvé, čo mi napadlo keď som otvorila oči- ZEMETRASENIE! )
Rozložili sme si stôl a stoličky a vychutnávali si teplé slnečné lúče- asi nám už leto skončilo, prednedávnom sme sa pred nimi skrývali.
Na raňajky sme sa dobre najedli. Krátko nato prišli miestni, aby nás skontrolovali. Keď zistili, že sa im prihovárame po slovensky, nechali nás tak. (To, že sme zo Slovenska má svoje výhody) Po umytí riadu a doliatí bandasky s naftou sme pokračovali ďalej. Pôvodne bolo v pláne obísť celé jazero, ale jeho veľkosť a zlá cesta nás prinútili hľadať iné možnosti.
Nezvolili sme tú istú cestu. Našla som krásny priesmyk, hoci Luky zo začiatku namietal (ako vždy), nakoniec som ho presvedčila (ako vždy). A bolo to naozaj správne rozhodnutie! Výhľad bol nádherný. Konečne som videla les – na šťastie stačí naozaj málo. Po pár minútach sme sa ocitli v smrekovo-borovicovom lese. Wow, takáto hora sa už dávno neobjavila na našej ceste. Napadlo mi nazbierať nejaké drevo, keďže miestni tu používajú ako palivo – usušené hovienka. Naložili sme ho na strechu auta a frčali ďalej.
Na obed bola šaverma v meste Naryn.
“Aha aká skratka k jazeru Issyk-Kul. Tade musíme ísť!” V spätnom zrkadle sa už len odrážalo zapadajúce slnko a prach z nespevnenej cesty. Cestou sme prechádzali malými dedinkami, kde sa deti hrali na ulici alebo pomáhali rodičom zahnať dobytok.
Cesta z lúk sa postupne zužovala, až bola obkľúčená skalami. Pod nohami hučala rieka a naokolo vládlo ticho – žiadna premávka, len my a úzka cestička. Nebezpečné úseky ma už nevyvádzali z miery, rovnako ani staré drevené mosty, ktoré držali len silou vôle. Slnečné lúče do tejto hlbokej doliny už nedosiahli a tma prišla rýchlejšie.
Neboli sme však jediní, kto sem “zablúdil”. Pri malej čistinke v lesíku sa rozkladali dvaja cyklisti-turisti. Hneď mi napadli vlky z Uzbekistanu. Snáď tu nie sú. V duchu som sa zamyslela nad komfortom, ktorý nám poskytuje auto. Nemusíme rozkladať stan, neprekáža nám dážď ani vietor. So sebou si vezieme všetko potrebné – a občas aj nepotrebné – jedlo, vodu, pohodlie. Po pravde, vôbec im to šliapanie nezávidím.
Nakoniec sa podarilo nájsť miesto pri rieke medzi horami. Chlad nás presvedčil zvoliť jednoduchú večeru – chlieb so salámou.( To sme ešte netušili, že to bude čoskoro naša najčastejšia večera).
Ráno prinieslo pohľad na zamrznutú krajinu. Prvý mráz udrel nečakane skoro – veď je len august! Rýchlo sme zbalili veci a vyrazili naproti slnečným lúčom. Po pár zákrutách sa krajina zmenila a znovu sa objavili zelené lúky posiate kravami, koňmi, ovcami a kozami. Júrt bolo všade naokolo neúrekom.
„Môžu si ľudia postaviť jurtu kdekoľvek, alebo musia mať pozemok?“ začala som premýšľať nahlas. „Ak by som ja chcela jurtu presne tam, kde ty, ako by sa to riešilo? Musia predsa existovať nejaké pravidlá…“
Debatu narušil môj výkrik: „Aha, jaky!“ Zrazu sa objavili tie chlpaté tvory, ako keby práve vyšli z rozprávky. „Wááu, aké sú rozkošné! Vidíš, ešte že sme sa vybrali touto cestou!“ Moja radosť však netrvala dlho – cesta sa pred nami nečakane stratila.
Rieka strhla cestu a nová cesta nebola ešte vychodená. Musela som vystúpiť a ísť hľadať prechod ďalej. Našťastie rieka v tejto oblasti tvorila deltu a nebola príliš hlboká. Problém však predstavovali skaly, ktoré so sebou priniesla voda. Napriek tomu sa nám podarilo prejsť bez väčších komplikácií. O pár kilometrov neskôr sme však narazili na rovnakú situáciu. Tentokrát bola cesta hľadania ťažšia, najmä kvôli veľkému skoku pri napojení na pôvodnú trasu. Aj túto prekážku sme zvládli.
Míňali sme vodopád, pri ktorom sa na vrchu pásli kone. Voda bola ľadová, no trochu sme sa v nej opláchli a chvíľu pozorovali kravy brodiace sa riekou. Nevyzerala veľmi hlboká, ale bola. Ani vo sne by mi nenapadlo, že najhorší úsek ešte len príde. Nebola to voda, ale terén, ktorý dážď zmenil na kamenné pole plné vymytých járkov a skál.
Kamene boli veľké, každé koleso sa snažilo nájsť si vlastnú cestu. Prááásk! Vystúpila som, aby som skontrolovala podvozok. Nič netieklo, nič sa nezdalo byť poškodené. Vydýchla som si. O pár metrov sa ozval ďalší zvuk. Zamrzla som. Ten zvuk neveští nič dobré. „Asi kameň,“ utešovala som sa.
Keď sme konečne opustili tento úsek, chcela som si z kufra vziať čokoládu na upokojenie nervov. Niečo mi však nesedelo. Aha, chýbal schodík! To bol ten zvuk! Išla som ho hľadať a našťastie sa leskol neďaleko. Bola som smutná, pretože som ho zvárala sama. Cítila som sklamanie, že môj zvar nevydržal. Luky ma utešoval, že by taký náraz neprežil žiadny zvar. Schodík som si uložila pod nohy a pokračovali sme v jazde.
Na celej trase sme nestretli žiadne auto. Len dvoch chalanov na koňoch, ktorí zaháňali kravy. Ukazovali na prázdne fľaše a naznačovali, či nemáme vodu. Mali sme jednu navyše, tak sme im ju podali. Opýtali sme sa na cestu a rukami nám naznačili, že tade sa dá prejsť. To stačilo ako motivácia ísť ďalej.
Navigácia tvrdila, že máme odbočiť vľavo, no tam nebolo po ceste ani stopy. A nasledovali sme jedinú prechodnú cestu. Lukyho nálada bola na bode varu. Skúšala som ho upokojiť slovami, že tá cesta predsa musí niekde viesť. Okolo nás sa týčili obrovské hory. Pozerám na mapu, ukazujem: „Za touto horou je jazero Isyk-Kul, tam sa chceme dostať.“ Lenže realita vyzerala úplne inak.
Začali sme prudko stúpať. Nadmorská výška sa blížila k štyritisíc metrom. Lukyho nálada sa s každým metrom zhoršovala. Cesta, ak ju tak možno nazvať, na mapách neexistovala. Signál nikde. Tvrdila som, že viem presne, kam ideme, aj keď to bol len odhad na odľahčenie situácie.
Keď sme sa konečne dostali cez horu, otvoril sa pred nami pohľad na ľadovce. Autom na ľadovci? Čože?! Neuveriteľné! Zo mňa v tej chvíli vyšlo len jedno veľké: Wooohooo!
Luky si držal svoj poker face. Ani ten úžasný výhľad jeho náladu nenapravil. Vedela som, že za tým je hlad, takže som si z toho nič nerobila. Aspoň zastal, aby som si mohla užiť pohľad na ľadovce a krajinu pod nami.
Začali sme prudko klesať. V diaľke sa konečne objavilo jazero. Sme na dobrej ceste, vydýchla som si s úľavou. Premýšľala som, ako tu vôbec dokázali postaviť cestu – všade len skaly a strmé svahy. Nižšie už bolo vidieť aj malé domčeky s kravami.
Zastali sme na mieste s výhľadom na jazero. Rozhodla som sa, že je čas zachrániť situáciu špagetami „carbonara“. Ako zázrakom sa Lukymu zlepšila nálada a zrazu sa mu aj chcelo rozprávať.
Keď sme takmer zišli úplne dole, stretli sme skupinku Angličanov na požičanom Mitsubishi. Nadšení z cesty nás zastavili a hneď spustili: „Ako je hore? Je to krásne, že?“ Úsmevy od ucha k uchu, plní očakávania.
A teraz ruku na srdce – čo im povedať? Pravdu? Alebo ich nechať v nevedomosti? Alebo to, že potrebujú veľa trpezlivosti a možno stratia nervy aj podvozok?
Jazero Isyk-kul sa pred nami rozprestieralo v celej svojej kráse – druhé najväčšie slané jazero na svete po Kaspickom mori. Našli sme si miesto priamo na pláži. Atmosféra mi pripomenula „Robinsonku“.
Rozložili sme stoličky, stôl a rozdúchali oheň – zbierať suché drevo sa ukázalo ako skvelý nápad. Ako vždy, kde je jedlo, tam je aj pes. Objavil sa nový štvornohý spoločník, Dunčo 2, ktorý si okamžite osvojil rolu strážcu. Na rozdiel od Dunča 1 z pod Leninovho štítu mu to išlo omnoho lepšie. Najskôr si vybral pozíciu pred autom, potom sa premiestnil na druhú stranu, aby mal všetko pod kontrolou.
Medzitým sme si čítali knihy a vychutnávali oddych. Piesková pláž, krištáľovo čistá modrá voda, zapadajúce slnko, horská kulisa pohoria Ťanšan a vôňa večere – dokonalý moment. „Tu chcem bývať, alebo aspoň mať chatu.” Preblyslo mi hlavou už asi stý raz v poslednom období.
Len ten jackpot mi ešte chýba. Možno to skúsim, čo ak…
JEDNODUCHODUCHOSŤ
Ráno mi nebolo do spevu, bolela ma hlava. Presunuli sme sa len o pár kilometrov ďalej na inú pláž. Celý deň som prespala. Keď sa popoludní polepšilo, chytila som pero a napísala článok.
Ďalší deň nás zaviedol do kaňonu Skazka. Krátka prechádzka odhalila, čo všetko dokáže príroda vytvoriť. Fantastické útvary, ktoré by mohli byť kulisou z rozprávky. Keď sa začalo zmrákať, zamierili sme ďalej.
Náš najlepší parťák na cestách? Jednoznačne merino oblečenie od Froggywear.
Prečo? – nezapácha ani po dňoch nosenia
– hreje aj keď je mokrá
– v lete chladí, v zime hreje
– prirodzene antibakteriálna
– ľahká, skladná a príjemná na telo
Navštív stránku a objednaj si to tvoje.
Naším ďalším cieľom bolo mesto Karakol – jedno z najturistickejších miest v Kirgizsku. Mali sme veľké plány. Tešili sme sa na viacdennú túru s prespávaním v stane. Najprv sme sa vybrali na miestne trhy doplniť zásoby, no začalo pršať, a tak sme večer radšej strávili hraním kariet.
Ráno nás čakalo prekvapenie. Kopce okolo nás pokryl čerstvý sneh. Scenéria bola ako z pohľadnice, úplne čarovná. Radosť však netrvala dlho – uvedomila som si, že naša túra sa takto asi nekoná. V noci ukazovalo mínus, stanovačka by bola riskantná. Môj jediný plán sa rozplynul.
Zostali sme teda v meste a preskúmali jeho zákutia. Narazili sme na obchod s kartami – žolíkové aj sedmové! To bolo šťastie. Dovtedy sme totiž hrali faraóna len s polovicou balíčka žolíkových kariet a museli si vymýšľať vlastné pravidlá.
Zavítali sme aj do národného parku neďaleko mesta. Krátka zastávka nás nabila energiou a o niečo neskôr sme sa ponorili do termálnych prameňov uprostred prírody. Štyri bazény – jeden s vrelou vodou, ďalší poriadne horúci, jeden mierne teplý a nakoniec osviežujúci potok pre otužilcov. Konečne som si umyla vlasy v hot springs – nie priamo v prameni, ale v sprchách v šatni. Win-win!
Zbieraj zážitky, nie veci.
Po všetkých mešitách sme konečne navštívili kostol. Bola to príjemná zmena.
Pravoslávni kresťania tvoria menšinu.
Islam je dominantným náboženstvom — hlási sa k nemu približne 90 % obyvateľstva. Väčšina Kirgizov sú sunnitskí moslimovia, ale ich praktizovanie viery je často mierne, nenásilné a prepojené s tradíciami nomádskeho spôsobu života.
Mnohí ľudia nepraktizujú islam striktne – alkohol nie je tabu, ženy často nenosia hidžáb a modlitby nie sú pravidlom v každej domácnosti.
Zaujímavé je, že v niektorých regiónoch, najmä na vidieku, sa stále udržiava synkretizmus – miešanie islamských prvkov so šamanizmom, veštením a uctievaním predkov.
Pokračovali sme ďalej okolo jazera, s plánom zakempiť na jeho druhej strane. Chceli sme si užiť výhľady z iného uhla, no dozvedeli sme sa, že kempovanie priamo pri jazere je zakázané kvôli ochrane prírody. Hľadali sme teda iné miesto, ale mušky tam boli tak dotieravé, že to pokazilo celú atmosféru.
Rozhodli sme sa spraviť si ešte jeden okruh cez hory, kde sme stretli mladíka s orlom. Chvíľu sme sa s ním rozprávali a dostala som odpoveď na svoju otázku. Jurty si nemôžu postaviť kdekoľvek. O ich umiestnení rozhoduje niekto ako starosta, ktorý určí presnú lokalitu. Na tom mieste si ju môže každý rok znova postaviť. Dobytok sa však môže pásť všade.
Všade fúkalo, vietor bol nepríjemne ostrý. Našli sme si miesto pri rieke, kde sme prenocovali a načerpali trochu energie. Ďalšou zastávkou bol opäť Biškek. Tentoraz sme navštívili aj centrum mesta, poprechádzali sa medzi miestnymi obchodíkmi a pokúpili pár suvenírov. Atmosféra mesta bola rušná, ale mala svoje čaro.
Nasledujúci deň sme sa vybrali na hranicu, kde nás prvýkrát zastavili policajti kvôli LED rampe na aute. Pán policajt iba „mruškal“ prstami, jasne naznačujúc, že chce peniaze. Nepovedal ani slovo, len ukazoval na svetlo a čakal. Po chvíli kývol na Lukyho, aby vystúpil a ukázal papiere. Poslal ho za iným „vedúcim“, ktorý mal rovnaký záujem: úplatok.
Luky sa ich snažil presvedčiť, že LED rampu nepoužil a že na Slovensku je legálna. Keď nič nezaberalo, prišiel s vážnou tvárou a vetou: „Robíme dokument pre Slovenskú televíziu a toto nie je pre Kirgizstan dobrá reklama.“ Zadržala som smiech, ale keď som ich sledovala cez spätné zrkadlo, neudržala som sa a zakričala: “Volám ambasádu”. Scéna bola dokonaná. Policajt vrátil doklady a s núteným úsmevom nám poprial šťastnú cestu.
Hranice sme následne prefrčali rýchlo a bez problémov. Tento deň sa stal ďalšou kapitolou do zbierky našich absurdných zážitkov z ciest.
Sloboda, ktorú si na cestách hľadáme, často narazí na limity, ako sú hranice, pravidlá alebo úplatky. Aj tak je práve tento kontrast tým, čo robí slobodu ešte cennejšou.
Zdieľať:
Svet okolo cesty 