Predtým, než sa ponoríte do článku, musíte pochopiť, že Mongolsko nie je len krajina, je to životný štýl. Pár faktov:
- Na rozlohe, ktorá je 32-krát väčšia než Slovensko, žije len niečo cez 3 milióny ľudí. To znamená, že môžete ísť hodiny a nestretnúť ani živú dušu – len stáda koní a dravce nad hlavou.
- Mongolsko je známe ako „Krajina modrého neba“ (viac ako 250 slnečných dní v roku), ale nenechajte sa oklamať. Teploty tu v noci klesajú hlboko pod nulu už na začiatku jesene.
- Takmer tretina obyvateľov stále žije kočovným spôsobom života. Ich domovom je ger (jurta), ktorú dokážu zbaliť a naložiť na auto či ťavu v priebehu pár hodín.
- V mongolskej stepi neexistuje súkromné vlastníctvo pôdy. Celá krajina je jedna obrovská pastvina. Jutru si môžete postaviť tam, kde chcete
- Tradičný mongolský čaj je slaný, obsahuje mlieko (často kobylie alebo sobie), maslo a niekedy dokonca kúsky opraženého prosa alebo mäsa. Je to skôr tekuté jedlo, ktoré ťa v stepi udrží pri živote, keď udrie mráz.
~
A sme tu. Vraj to nešlo. Vraj sa to nedá. Vraj príliš ďaleko, príliš bláznivé, príliš komplikované. A predsa…
Cieľ je len bod na mape, ale cesta? Tá vytvára príbehy, ktoré si zapamätáš navždy.
Cestu do hlavného mesta sme si užívali. Žasli nad šoférskymi schopnosťami Mongolov. Katastrofa. Dlhá rovina a Mongol sa snaží predbehnúť auto, ktoré je od neho ešte ďaleko. Dáva smerovku, ale len nazrie a zaradí sa späť. Keď vidí oprotiidúce auto, aj keby bolo kilometer ďaleko, neprebehne. Čaká. A keď sa konečne odhodlá, ide tak pomaly, že predbehnutie trvá večnosť. Radšej to skúsia pred zákrutou – lebo vtedy oprotiidúce auto nevidia. Asi im to dáva pocit bezpečia. … ale chápem… Ešte donedávna jazdili na koňoch a asfaltky tu veľa nie je. Na stepiach pravidlá neplatia. Občas to pôsobí ako tréningový simulátor autoškoly. V dedinách jazdia dvadsať-tridsať, ruky pevne na volante, križovatka bez semaforov je pre nich nočná mora. Z vedľajšej ulice sa odvážia vojsť, len keď majú obrovskú medzeru. Kolóny sa tu tvoria aj v malých dedinách. O hlavnom meste ani nehovorím.
Ulanbátar nás privítal tak, ako každého – zápchou. Plazili sme sa mestom, takže sme si stihli „vychutnať“ výhľady. Stmievalo sa, začínali prvé mrazy, ľudia naplno kúrili v pieckach a mesto sa ponorilo do smogu. K tomu elektrárne na periférii – ich dym situáciu len zhoršoval.
Mongolsko má 3,3 milióna obyvateľov, z toho asi 60 % žije tu. A každým rokom ich pribúda. Ulanbátar je mesto, kde sa minulosť a súčasnosť prepletajú v chaose. Na jednej strane moderné výškové budovy a luxusné autá, na druhej strane prašné ulice, kde medzi starými sovietskymi blokmi trčia tradičné jurty. Nomádska kultúra tu stále dýcha, aj keď sa mieša s moderným svetom. Ulanbátar nie je krásne mesto. Vlastne je najškaredšie hlavné mesto aké som kedy videla. A tá škaredosť ho robí zaujímavým. Nie je to miesto, kde sa prechádzaš romantickými uličkami a obdivuješ historické fasády. Je to mesto, ktoré musíš zažiť, nie len vidieť.
Keď sme konečne dorazili na hotel, nemali sme slov. Naša “štvrť” mala horšie cesty než Pamír. Ešteže nepršalo. A to sme boli priamo v centre.
Ráno sme si išli zameniť peniaze a nakúpiť teplejšie oblečenie. Snežilo. Pred veľkým obchodným domom (predstav si to ako Prior, nie ako Euroveu) v stánku sme po chvíľke zjednávania kúpili ponožky. Vyzerali teplo. Netušili sme, že sa z nich stanú naše najobľúbenejšie ponožky a môj najcennejší suvenír zo zahraničia. (Lukyho je, samozrejme, gola sada z Kirgizska.) Okrem toho pribudli aj hrubé tepláky – tie sa hodili viac, než sme čakali.
Čakali sme na termín do servisu. Medzitým sme si dali oprať veci a kým sa v práčke točili ponožky, zahrali sme si pár partičiek žolíka.
Práčovňa nevoňala po vypranom prádle, ale po káve a sladkých koláčoch. Ten, kto vymyslel koncept práčovňa/kaviareň/bar, by si zaslúžil Nobelovu cenu.
Nastal čas dopriať autu zaslúženú starostlivosť po 20 000 kilometroch dobrodružstva. Neuveriteľné číslo, keď si spomenieme na všetky cesty -rozbité, prašné, ale aj necesty ktorými sme často blúdili. Toyota si to odmakala a zaslúžila si nový olej. Mechanik sa pustil do práce, vypustil starý olej a… až potom zistil, že ten, ktorý potrebujeme, nemá. Znova! Nepoučili sme sa pri prvej výmene oleja v Dušanbe, kde sa nám stalo presne to isté.
~Hovorí sa, že z chýb sa človek učí. Koľkokrát ju musíme spraviť my?~
Nuž, nevadí, vedľa bola predajňa. Ani tam ho však nemali. A tak padlo rozhodnutie – dostane, čo majú. Nebolo to po prvýkrát. Za štyri mesiace už naše auto zažilo olejovú rozmanitosť- nech ochutná čo trh ponúka :D. Do tretice všetko dobré? Možno. Nabudúce sa skúsime najskôr spýtať, čo vlastne majú na sklade. Možno.
Keď už bol servis za nami, zastavili sme sa v Národnom múzeu. Toto múzeum, založené v roku 1924, je najväčším múzeom v krajine. Pri prehliadke sme sa preniesli do dávnych čias – od prehistorických nálezov cez obdobie Mongolskej ríše až po moderné dejiny. Zaujali nás najmä tradičné kroje rôznych etnických skupín, zlatá koruna Bilge Chána a strieborný jeleň z 7. storočia kostry dinosaurou nájdené v púšti Gobi.
Táto návšteva nám poskytla hlbší vhľad do mongolskej histórie a kultúry.
Vraví sa, že ak chcete spoznať kultúru krajiny, musíte ísť do múzea. V Mongolsku to však neplatí. Prečo? To vám prezradím pozdejšie.
Ulanbátar nie je len hlavným mestom, je to metropola karaoke. Prekvapilo nás, koľko barov s nápisom karaoke sme videli – bolo nám to až čudné, pretože sa objavovali doslova na každom kroku. Mongolci majú hudbu v DNA.
Ulanbátar sa pre nás stal najvýchodnejším bodom cesty.
Ulanbátar sme konečne opustili a zamierili na západ, smerom domov.
Nasledujúce dni sme sa len tak motali po nekonečnej stepi. Nenavštevovali sme turistické miesta, iba sme sa presúvali cez krajinu. Občas sme zablúdili do odľahlých dediniek, budhistických chrámov.
Všetko to ale bolo spontánne a neplánované. “Mám chuť na kávu” Luky iba strhol volant na lúku, prešli sme pár metrov a ocitli sme sa sami uprostred ničoho. Bolo to čarovné. ~SLOBODNÉ~
Ako sme prechádzali cez pasienky, v hlave mi vírili myšlienky o tom, aké prchavé je všetko, čo zažívame. Či už sú to malé dedinky, ktorými prechádzame, alebo tie chvíle, keď len tak sedíme a sledujeme, ako tečie potok. Na cestách sa stále niekam ponáhľame, no práve tieto tiché okamihy sú tie, ktoré si nakoniec pamätáme najviac. Uvedomili sme si, že aj keď sa často honíme za novými zážitkami, tie najvzácnejšie prichádzajú neplánovane, keď sa na chvíľu zastavíme.
A to ticho ktoré tu vládlo…
Premýšľali sme aj o tom, ako ľahko sa v každodennom živote stratí pocit spojenia s prírodou. Tu, uprostred ničoho, to pôsobí inak – akoby bol svet jednoduchší, zrozumiteľnejší. Zrazu si uvedomíš, aké je dôležité načúvať tichu a byť prítomný v okamihu.
~Čo sa stane, keď sa vrátime? Budeme stále vedieť počúvať to ticho, alebo nás opäť pohltí ruch civilizácie?~
Zároveň nás fascinuje, akí sú ľudia v týchto odľahlých oblastiach. Žijú v oveľa skromnejších podmienkach, no vyžaruje z nich spokojnosť, ktorú často v západnom svete nevidíme. Možno sú to práve tie malé veci, ktoré robia rozdiel – to, že žijú v súlade s prírodou, že si vážia to, čo majú, a nepotrebujú viac. Dáva nám to zrkadlo, do ktorého sa oplatí pozrieť a zamyslieť sa, čo vlastne skutočne potrebujeme na šťastie.
~Tu neexistuje čas. Je tu len deň a noc. Zima a leto. Veď načo by aj?~
Západy slnka a nočná obloha. Nemusela som pri zaspávaní počitať ovečky. Stačilo sa pozrieť na oblohu a uživať si okamih.
Tak sme sa posúvali ďalej. Pomalým tempom, s pocitom slobody, ktorý sa len ťažko opisuje.
Cestovanie sem je o spomalení. O tom, že sa necháš unášať cestou. O tichu, ktoré je medzi mestami. O pustom priestore, ktorý núti premýšľať a o chvíľach, keď si uvedomíš, že vlastne ani nevieš, čo hľadáš.
Fascinoval nás aj život, ktorý pulzoval v malých mestách a osadách. Mongolské mestá majú svoju vlastnú, unikátnu architektúru. Nečakajte žiadne otvorené predzáhradky. Každý pozemok je obkolesený vysokým plotom, ktorý chráni rodiny pred vetrom a prachom. Za týmito hradbami stojí zvyčajne malý murovaný domček, tradičná biela jurta a v rohu drevená latrína.
Najväčšie prekvapenie nás však čakalo v obchodoch. Keď sme vošli do elektra, čakali sme skanzen minulosti, no ocitli sme sa v high-tech raji. Vďaka tesnej blízkosti Číny mali na pultoch veci, ktoré som u nás v živote nevidela – najmodernejšie vychytávky, o ktorých sa nám ani nesnívalo. V niektorých obchodoch sa pulty s potravinami prehýbali pod exotickým ovocím od výmyslu sveta, ktoré sem putovalo cez hranice čerstvé a v neuveriteľnom výbere.
Náš cieľ bol jednoduchý: potrebovali sme kúrenie do auta. Prehľadali sme regály plné inteligentných varičov, bizarných masážnych strojov a najnovšej elektroniky, no našli sme všetko – len nie to, čo sme hľadali. ABSURDNÉ- uprostred stepi, kde mrzne, si môžete kúpiť dračie ovocie, ale nájsť obyčajný ohrievač- to nie.
Veľa vecí nám tu nedávalo zmysel… ale časom sme to pochopili… Ono to ani zmysel dávať nemusí. Proste tak to je.
Odbočka do neznáma
Všetko to začalo nevinne. Na mapách sme videli označené miesto – nejaké duny. Vraj je to tam pekné. „Máme čas, zbehnime tam,“ povedali sme si a stočili volant z asfaltky na prašnú vyjazdenú cestu. Step sa pred nami otvorila a stovky vyjazdených koľají sa prepletali v nekonečnom labyrinte.
Držať sa tej správnej smerom k dunám bola výzva. Jazdu nám znepríjemňovala „roleta“ – vlnovky na ceste, z ktorých máte pocit, že sa vám auto rozpadne pod rukami. Spoliehali sme sa len na satelitné snímky, no realita v Mongolsku je dynamická. Cesta, ktorá na mape vyzerala ako hlavná tepna, v skutočnosti už dávno neexistovala. Párkrát sme poblúdili, hľadali smer.
Vedeli ste? Mongoli hovoria, že step má tisíc ciest, ale žiadna z nich nie je trvalá. To, čo nazývame „roletou“ (v angličtine washboarding), vzniká na prašných cestách kombináciou rýchlosti áut a suchého piesku. Je to skúška trpezlivosti pre vodiča a test pevnosti pre každú skrutku v aute. V Mongolsku sa navyše cesty neustále „hýbu“ – stačí jedna silná búrka alebo sezónne sťahovanie stád a stará cesta zanikne, zatiaľ čo o kilometer vedľa vznikne nová
Keď sme konečne dorazili, svet sa zastavil. Piesočné duny sa v posledných lúčoch slnka premenili na tekuté zlato a ich ostré hrany sa zrkadlili v hladine jazera tak dokonale, že nebolo jasné, kde končí zem a začína jej obraz.
„Niekedy sa musíš stratiť v prachu stepi, aby si našiel zrkadlo, v ktorom uvidíš svet presne taký, aký je – krásny, zlatý a nekonečný.“
V lete tieto miesta ožívajú nomádmi, ale keďže udreli prvé mrazy, väčšina sa už zbalila a odišla bližšie k mestám. Zostalo len pár osamelých jurt. Uvarili sme si večeru, pod hviezdami zahrali karty a sledovali, ako sa deň definitívne lúči. Bolo to magické… až do rána.
Ráno prišlo vytriezvenie. Vybitý mobil. Ten istý mobil, v ktorom bola načítaná mapa cesty ďalej, pretože vracať sa tou istou trasou sme nechceli. S malou dušičkou som otvárala google maps, ale moje načítané satelitné mapy boli preč. Vyrazili sme teda intuitívne. Veď predsa každá cesta musí skôr či neskôr naraziť na asfaltku, nie?
Omyl. V Mongolsku väčšina ciest nevedie k civilizácii, ale k vode alebo k studničke.
Párkrát sme sa museli otáčať, ocitli sme sa niekomu priamo na „dvore“ pri jurte. Pýtať sa na cestu bolo takmer zbytočné. Keď sme vyslovili magické slovo „A S F A L T K A“, domáci len krútili hlavami. Mapy nepoznali a názvy dedín sme nevedeli vysloviť tak, aby nám rozumeli. Aby sa nás zbavili, proste nás niekam poslali. Na prvej odbočke sme boli opäť stratení.
Náš kompas v aute nefungoval, a tak sme sa riadili podľa slnka.
Stretli sme uja, ktorý práve balil svoju jurtu, no ani on nám nepomohol. Rozhodli sme sa pre radikálne riešenie: strihneme to krížom cez step.
Z diaľky to vyzerá ako rovná plocha, ale nenechajte sa oklamať. Rastliny v mongolskej stepi majú také tvrdé byle, že jazda po nich pripomína cestu po kameňoch. Všetko v aute hrkotalo a triaslo sa. Napriek tomu som si tú jazdu užívala – tie rastliny hrali všetkými farbami jesene.
Nakoniec sa na nás usmialo šťastie. Úzka cestička sa zmenila na širšiu, tá na ešte širšiu, až sme sa ocitli na niečom, čo pripomínalo prašnú diaľnicu. A zrazu – pod kolesami sme pocítili hladký povrch. Boli sme na asfaltke!
„Šoférovanie v Mongolsku je vlastne jeden nekonečný pokus-omyl. Cesty tu vznikajú a zanikajú podľa toho, ako sa niekto pred vami rozhodol, že presne tadiaľ proste prejde. Je to totálna sloboda, ale aj poriadna skúška nervov a ten pocit, keď sa konečne trafíte, je lepší ako vyhrať v lotérii.“
Najtichší stopár na svete
Ešte sme sa nestihli ani spamätať z radosti, keď sme zbadali uja stopára. Keď nás uvidel, hneď stiahol ruku – asi ho naše auto a posádka trochu zaskočili. Ale už sme stáli. Hoci máme len dve miesta, vyriešili sme to jednoducho: ja som si ľahla dozadu a ujo dostal sedadlo spolujazdca.
Bol to bizarný pohľad. Do najbližšej dediny to bolo 50 kilometrov. Z autorádia nám hrali slovenské podpolianske rozkazovačky a ujo tam sedel ako päť peňazí. Ruky na kolenách, pohľad upretý priamo pred seba, ani sa nepohol. Nevedel ani slovo po anglicky, my nič po mongolsky.
Keď sme ho vyložili, musel byť v poriadnom šoku, čo za „vesmírnu loď“ ho to vlastne zviezlo.
Ja som celý čas hovorila, že chcem navštíviť nejakých Mongolov a zažiť ich kultúru. No a nakoniec sme mali jedného priamo v aute.
Mongolo Karoko
Našli sme si perfektné miesto na prespatie – na kopci nad mestečkom, s výhľadom, ktorý bol hodný drahého hotela. Len namiesto minibaru sme mali instantnú polievku a namiesto radiátora spacáky. Ráno nás čakala misia: doplniť zásoby, oprať oblečenie a vrátiť sa do nášho “súkromného kempingu”.
Lenže… keď sme dorazili, miesto už “okupovala” partia Mongolov. Pohodlne sa rozložili presne tam, kde sme pred pár hodinami zaparkovali. Nič to, zaparkovali sme bokom, vytiahli karty a tvárili sa, že sme si ich vôbec nevšimli.
Mongoli najprv len debatovali, neskôr aj spievali (ak sa to tak dalo nazvať). Postupne sme si všimli, že to nebude len čistá radosť zo života – alkohol zohrával hlavnú úlohu.
Po chvíli bolo jasné, že toto bude na dlhšie. Chceli sme ísť na vyhliadku na mesto. Vyšli sme z auta a hneď sa na nás upreli zvedavé pohľady. Mongoli nás okamžite vtiahli do diania: fotenie, pivo, ďalšie fotenie, ďalšie pivo. Jedna žena mi podala svoj pohár aby som sa napila a povzbudivo na mňa žmurkla. Jej úsmev bol široký, no štrbavý. Na okamih som zaváhala- bola to ponuka pohostinnosti, akú sa nepatrí odmietnuť, ale niektoré situácie sú cez čiaru. Toto bola jedna z nich. Deliť sa o pohár piva so štrbavou Mongolkou. Zbehla som si radšej pre pohár.
Jazyková bariéra bola extrémna. Nepomáhala angličtina, ruština, ani šialené kombinácie gestikulácie. Keď ani prekladač nerozumel ich opileckým vetám, vedeli sme, že sa nedozvieme veľa informácii. Tak sme sa len usmievali a občas sa pokúsili o konverzáciu, ktorá vždy skončila sériou nepochopených pohľadov a ďalším pivom.
Vtedy sa to stalo. Jeden Mongol na mňa pozrel, nadšene ukázal zvláštne gesto – podobné ako keď si chceš imaginárnou solničkou posoliť ústa (you know what I mean..) – a s potmehúckym pohľadom vraví: „Mongolo Karoko!“ Nadšene kýval hlavou a čakal na moju reakciu. Netušila som, čo odo mňa chce. Nevšímala som si to. O pár minút to zopakoval. S Lukym sme si vymenili nechápavé pohľady. Nakoniec to skúsil na Lukyho a v tom sa s nadšením pridali aj ostatní. Mongolo Karoko!
Mongolské tajomstvá ostávali nepreložené, pretože to ani prekladač nepreložil. Nakoniec, po sérii ďalších gestikulácií, sme pochopili. Mongolské karaoke. Samozrejme. Lebo čo iné by človek mohol robiť v nedeľu o druhej popoludní?
Keď sme vošli do podniku, pochybnosti sa len prehĺbili. Priestor vyzeral ako mix baru a motela s pofidérnou reputáciou. Na poschodí sa z každých dverí ozývali zvuky, ktoré len veľmi vzdialene pripomínali hudbu. Mongoli nás viedli do jednej z miestností – veľký stôl, televízor, diaľkový ovládač a… mikrofón.
Nezvratný osud bol spečatený.
Začal to jeden z nich. V tej chvíli som vedela, že dnes zomriem – od smiechu. Bolo to strašné. Spev to nebol. Skôr akési posolstvo predkom v podobe pazvukov. Najhoršie na tom bolo, že som sa nemohla ani len zasmiať. Poznáte ten pocit, keď sa vám v bruchu hromadí smiech, ale nemôžete ho pustiť von? Každý tón, ktorý Mongol vydal, bol ako rana do mojej sebakontroly. Lenže nikto iný sa nesmial. Tvárili sa, akoby vystupoval Freddie Mercury. Žiadne potláčané úškrny len úprimné uznanie.
Na Lukyho som sa radšej ani nepozrela. Vedela som, že ak sa nám stretnú pohľady, prehráme. Po troch minútach, ktoré sa vliekli ako mongolská step bez konca, Mongol konečne utíchol. No a potom… prišiel náš čas.
Vrátili sme úder nesmrteľnou „Dragostea din tei“. „Májachí, májachu“ znelo v mongolskej karaoke miestnosti horšie, než si vieš predstaviť.
Mongoli spievali, pili, tancovali. Jeden sa odparkoval na gauč a občas sa prebral len na svoju pesničku. Stále opakoval nejakú vetu, ale prekladač to jeho brblanie nezvládal preložiť. Po hodine nám to nedalo a spýtali sme sa najtriezvejšieho z nich, čo to znamená. Odpoveď: „Hej, mongol vyzerá trocha opitý.“ Celý čas hovoril sám o sebe.
Keď už sme si odkrútili dve hodiny spevu, mongolská kamarátka nás zaviedla ešte do “reštaurácie”. No… reštaurácia to bola len podľa mena. Hrala tam hlasná hudba, DJ sa tváril, že ovláda celú scénu, no na parkete – nikto. Len čo sme vstúpili, Mongolka ma okamžite stiahla na parket. Zrazu sa začali objavovať ľudia. Po chvíli ich tam bolo desať a parket sa zaplnil viac ako bežné kluby v piatok večer. Nedeľa, 5 popoludní. Ďalšia záhada Mongolska.
Vraví sa, že ak chcete spoznať kultúru krajiny, musíte ísť do múzea. V Mongolsku to však neplatí. –MONGOLSKO TREBA ZAŽIŤ.
Ak chceš vidieť viac z tohto nášho karaoke zážitku, skoč k nám na profil a kukni naše insta storky. Máme tam uložené highlighty, kde tú mongolskú párty a blúdenie v stepi uvidíš naživo!
~Keď sme odchádzali, cítila som sa ako v alternatívnom vesmíre. Možno existujú krajiny, kde je nedeľa časom pokoja a oddychu. A potom je Mongolsko – kde karaoke, pivo a tanečné párty nepoznajú hranice času ani reality.~
…
Kde to sme?
S dozvukmi mongolských hitov v hlave sme nechali mesto za chrbtom a vyrazili ďalej…
Scenéria bola ako z iného sveta – dokonalý asfalt sa tiahne naprieč krajinou, žiadne autá, len ticho a kopce jemne poprášené snehom. V hlave mi prebehla myšlienka: kde to vlastne som?
Zastavili sme pri jazere. Hladina bola pokojná ako zrkadlo – odrážali sa v nej pocukrované hory a aj posledné slnečné lúče, ktoré pomaly mizli za horizontom. Svetlo sa lámalo na vode a krajina vyzerala, akoby ju niekto namaľoval štetcom. Nikde nikto, len pár kráv, ktoré sa pokojne pásli na brehu. Ticho, ktoré bolo takmer hmatateľné. V duchu som si povedala: keď raz budem veľká, postavím si tu chatu. Všetko pôsobilo tak jednoducho a pritom magicky.
Mráz nám maľoval líca na červeno. Bolo chladno. Spravili sme si kávu, zahrali karty, niečo zjedli a pokračovali ďalej.. po ceste, ktorá akoby viedla nikam, a pritom presne tam, kam mala.
Festival orlích lovcov
Do Ölgii sme dorazili s jasným cieľom – nájsť festival orlích lovcov. Zdalo sa to jednoduché. No keď sme sa miestnych pýtali, kde sa podujatie koná, odpovede boli viac než nejasné. V jednej z miestnych kaviarní sme natrafili na Francúza, ktorý mal rovnaký problém. Dali sme si čaj a uvažovali, prečo nám nikto nevie povedať presnú lokalitu. Ako sme tak viedli debatu, do reštaurácie vošla partia Slovákov. A hádajte čo? Tiež nemali tušenie, kde sa festival koná. Večer sme si pri pive vymenili zážitky z ciest a dohodli sa, že ráno vyrazíme spoločne.
Jediná stopa (označenie v google maps) viedla na lúku, ale na tej lúke nebolo nič, len osamelá jurta.. Možno tam budú vedieť viac.
Vyšla z nej slečna, ktorá na nás chvíľu len vyjavene hľadela. Snažili sme sa jej rukami-nohami vysvetliť, že hľadáme orly. Po pár minútach pochopila a s úsmevom ukázala smerom na juh. Nepovedala, ako ďaleko. Len ukázala „tam“.
S kamošmi sme sa tam ešte poprechádzali a rozlúčili sme sa s tým, že ak niečo zistíme, tak si dáme vedieť.
Ďalší ľudia tvrdili, že festival sa koná 20 km od mesta. Rozhodli sme sa ísť tam, nech je to kdekoľvek. Na miesto sme dorazili večer – a nič. Žiadne stany, žiadne pódium, ani len plagát. Len step a chladný vietor.
„Asi sme zle,“ prehodil Luky, keď sme zaparkovali pri neveľkej skupinke júrt. Neostávalo nám nič iné, než tam prespať a dúfať, že sa ráno niečo rozbehne.
Step ožila
Slnečné lúče presvitali cez okná, na ktorých mráz cez noc vymaľoval jemné ornamenty. Vstali sme skoro, no ešte o siedmej sa nič nedialo. Len občas niekto vyšiel z jurty, aby prehodil pár slov a zmizol späť do tepla.
A potom sa začali zbiehať autá.
O ôsmej sme konečne uverili, že sme na správnom mieste. Zatiaľ čo sa miestni pripravovali, rozložili sme sa pri jednej z júrt.
Luky vytiahol varič a začal pripravovať raňajky. Vedľa nás sa lovci starali o svoje orly – majestátne vtáky sedeli na rukách svojich pánov, pokojné a sústredené, akoby presne vedeli, čo ich čaká.
Tradičné hry
Festival odštartoval skúškou orlov. Lovci v tradičných kabátoch vypúšťali dravcov zo skaly, zatiaľ čo ďaleko pod ňou stáli s vystretou rukou. Orly sa vzniesli do výšky a bleskovo k nim zamierili, pristávajúc s neuveriteľnou presnosťou.
Okrem tejto základnej disciplíny však lovci a ich orly museli čeliť ďalším náročným výzvam:
- Lov na návnadu (Chirga): Toto je jedna z najnapínavejších disciplín. Lovec cvála na koni a za sebou na lane ťahá líščiu alebo zajačiu kožu. Orol musí z výšky zareagovať, bleskovo zaútočiť a ukázať svoju dravosť a rýchlosť.
- Tenge Ilu: Jazdci v plnom cvale visia z koňa a snažia sa zo zeme zdvihnúť mince alebo drobné predmety. Vyžaduje to dokonalú akrobaciu a rovnováhu.
Sledovať ich v akcii bolo fascinujúce. Tieto vtáky nie sú len nástrojom lovu – sú partneri, s ktorými ich majitelia trávia roky.
Kok-par
Ďalšou disciplínou bol kok-par – hra, pri ktorej sa jazdci na koňoch preťahujú o telo mŕtvej kozy.
Znie to drsne. A drsné to aj je.
Kok-par, nazývaný aj buzkashi, patrí medzi najstaršie a najdrsnejšie hry v Strednej Ázii. Ide o tradičný šport, pri ktorom sa jazdci na koňoch preťahujú o telo mŕtvej kozy – symbol sily a odvahy. Hoci sa zvyčajne hrá v tímoch, tu sa predvádzala verzia jeden na jedného. Dvaja muži, dvaja kone a jediný cieľ – udržať korisť čo najdlhšie.
Víťaz vyhrá kozu ako trofej. Po hre je mäso šťavnatejšie a výhru oslávi hostinou.
~ROVNOVÁHA, VYTRVALOSŤ, REŠPEKT K ZVIERAŤU~
Zdalo by sa, že po kok-pare bude čokoľvek iné pôsobiť pokojne. No mongolskí lukostrelci mali v sebe niečo rovnako divoké. S napätým lukom mierili na vzdialené terče.
~DISCIPLÍNA, HRDOSŤ, SPOJENIE S MINULOSŤOU~
Tradície
Tradičné tance a spevy zas dodávali festivalu ľudovú atmosféru – história tu nebola len na ukážku, stále v nej ľudia žili.
Prišli sme sa pozrieť na orly, no videli sme oveľa viac.
Na trhoch sme si prezreli remeselné výrobky – kožené brašne, ozdobné opasky, šperky vykladané tyrkysom. Všetko ručne vyrobené, s precíznosťou, ktorá sa dnes vidí už len zriedka.
Keď sa ochladilo, rozhodli sme sa, že noc strávime radšej v meste. Olgi bolo vzdialené asi dvadsať kilometrov – po novej, hladkej asfaltke. Cesta sa vlnila pomedzi kopce, no nešlo o bežnú cestu. Mongoli si totiž za prejazd po asfaltke pýtajú poplatok.
V strede cesty stála malá búdka a v nej teta s blokom v ruke. Za prejazd chcela 1000 tugrikov. Keď to človek prepočíta, vyjde to približne na dvadsať centov – smiešna suma za desiatky kilometrov takmer prázdnej cesty, po ktorej prejde len zopár áut denne.
Miesto na noc sme si našli na lúke pri letisku. – Áno, Olgi má letisko. Lietadlá sem však nelietajú často – len raz do roka, keď sa v meste koná festival orlov.
Vzduch bol o niečo teplejší než v horách a po dlhom dni sme si konečne mohli vydýchnuť.
Festival trval 2 dni.
Mongoli zbalili jurty, na motorkách si odviezli svoje orly a step sa opäť stíšila.
Skoro ráno sme vyrážali ďalej – smer ruské hranice. Vyrazili sme ešte za tmy, s cieľom byť tam ako prví. Hovorilo sa, že po festivale sa veľa ľudí vracia späť do Ruska a Kazachstanu a na hraniciach býva nával.
Zaspala som a zobudila ma až žiarivo ružová obloha. Odrážala sa v spätnom zrkadle priamo do očí. ~Taká nádhera~ Asi najkrajší východ slnka, aký som kedy videla – hoci trochu rozmazane. Pravdupovediac, veľa východov na tejto ceste som ani nestihla vidieť.
Premýšľali sme o tom, čo sme videli. Ako niektoré veci nemusia byť zaznamenané v knihách, aby prežili- stačí, že sa odovzdávajú z generácie na generáciu.
Keď sme dorazili k hraniciam, pred nami už čakalo pár áut. Mongoli pôsobili trochu zmätene a chvíľu nevedeli, čo s nami robiť. No po sérii papierov, otázok a gest to nakoniec zvládli. Ostával už len vstup do Ruska.
Ako ten prebiehal, to je už príbeh sám o sebe – a o tom sa dočítate v ďalšom článku.
Zdieľať:
Svet okolo cesty 