Strecha Sveta
Cesta Pamír, ktorá vedie z Dušanbe (hlavného mesta Tadžikistanu) až do Ošh v Kirgizsku, patrí k najikonickejším a najnáročnejším cestám na svete. Tento horský úsek, oficiálne známy ako Pamir Highway alebo M41, sa kľukatí cez pohorie Pamíru, kde sa stretávajú hranice Tadžikistanu, Afganistanu a Číny. Prechádza cez niektoré z najizolovanejších a najdrsnejších oblastí na svete.
- Cesta má približne 1 200 kilometrov a je jednou z najvyšších diaľnic na svete, s najvyšším bodom Ak-Baital Pass vo výške 4 655 metrov nad morom.
- Vzdialenosť sa nedá prejsť rýchlo, keďže povrch je kamenistý, rozbitý a nespevnený. Ale aj kvôli častým zosuvom pôdy, kameňom na ceste či nepredvídateľnému počasiu.
Na ceste ležia mestečká:
- Khorog – Hlavné mesto regiónu Gorno-Badachšan
- Langar – Malá dedinka s krásnymi starými petroglyfmi (skalnými kresbami) a tradičným pamírskym štýlom života
- Murghab – Vysoko položené mestečko slúžiace ako základňa pre expedície do okolitých hôr a púští Pamíru
Oblasť je známa ako Bam-i-Dunya, čo v perzštine znamená “Strecha sveta”. Vládne tu extrémne podnebie – v zime teploty klesajú až k -40 °C. Letá sú suché a vo vysokých nadmorských výškach stále chladné.
Na trase sa vyskytuje len minimum čerpacích staníc, obchodov a služieb, preto je potrebné byť pripravený na dlhšie úseky bez zásobovania. Základné potraviny, voda, palivo a teplé oblečenie sú absolútnou nevyhnutnosťou.
Pamírska cesta nie je o plynulom prejdení, ale najmä o objavovaní jedného z najizolovanejších a najmenej zmenených regiónov na svete, kde hory a príroda tvoria jedinečný zážitok, ktorý sa vryje do pamäti.
Z Dušanbe naša cesta viedla najskôr po ružovej trase cez mesto Kulob a Khumb, kde sa napojila na červenú trasu vedúcu do Khorogu. Odtiaľ pokračovala oranžovou cez Langar a cez horský priesmyk Khargush Pass. Potom sa opäť napojila na červenú, smerovala cez Murghab, prešla cez priesmyk Ak-Baital, popri nádhernom jazere Karakul až k hraniciam v Kyzylart.
Zápisky
Predchádzajúci článok z Tadžikistanu si môžete prečítať kliknutím na tento odkaz.
DEŇ 1
Pondelok 12.08.2024
.Návšteva u Churika trvala dlhšie, než sme plánovali. Aj ďalšie zastávky nás odklonili od harmonogramu. Doplniť zásoby v miestnom bazári- .zelenina, ovocie, nejaké potraviny. Nechali sme sa obaja ostrihať! Nechýbala ani návšteva autobazáru, Luky zohnal nejaké chýbajúce veci do auta a až potom sme vyrazili na cestu.
..áále netvrala dlho.
Slnečné lúče pomaly zachádzali a nebo sfarbili odtiene večera. „Nemá zmysel ísť ďalej po tme,“ poznamenal Luky, hľadiac na cestu pred nami. „Čo keby sme zakotvili pri jazere a vyčkali ráno?“ Večerný pokoj pri jazere pod jasnými hviezdami bol tou najlepšou možnosťou.
DEŇ 2
Utorok 13.08.2024
Ráno začalo jednoduchým luxusom – kapučínom zo sáčku. ~S výhľadom na hory chutí aj to najjednoduchšie kapučíno lepšie, než z najluxusnejšej kaviarni~. Ver mi, toto kapučíno by vyhralo každú súťaž.
Plán na dnešný deň bol jasný – smerovať na juh k afgánskym hraniciam. Mali sme na výber dve trasy. Komplikovanejšiu (modrá) a jednoduchšiu (ružová). Offroadová trasa nás lákala, ale energiu bolo lepšie šetriť. ~dobrodružných kilometrov bude ešte dosť.~
Cestou sme míňali malé dedinky, kde práve prebiehali trhy. Rôzne zvuky a vôňa jedál sa šírila celou ulicou. Nechápala som, ako také malé mestečko môže byť tak rušné. Bol predsa utorok. Cesta nás tiež prekvapila – bola v skvelom stave, čo sa v týchto končinách nečakalo. Doviedla nás až k rieke “Pandž”, ktorá tvorí prirodzenú hranicu medzi Tadžikistanom a Afganistanom. Pred nami ležalo zhruba 500 kilometrov cesty pozdĺž rieky.
◦•●◉✿◉●•◦
◦•●◉✿◉●•◦
Z ľavej strany nás obkolesovali skalné masívy, ale to, čo nás najviac fascinovalo, bol pohľad na život na afgánskej strane. Domy, ľudia, zvieratá – všetko na dosah ruky, ale zároveň v úplne inom svete.
Večer sa nám podarilo nájsť perfektné miesto pri horskej rieke, neďaleko mesta Khumb. Miestni tu trávili deň piknikom a lovili ryby. Priateľsky nás pozvali k ich “stolu”, no naša večera už bublala v hrnci. Napriek tomu priniesli melón – sladký ako med. Unavení, ale spokojní, sme sa uložili na spánok pod jasnou oblohou, kde hviezdy boli naším jediným svetlom.
DEŇ 3
Streda 14.08.2024
Tretí deň na ceste začal neskoro. Joj ako sa nám dobre spalo pri šume rieky. ČAS VYRAZIŤ! Už po pár kilometroch sme zistili, prečo sa táto trasa považuje za nebezpečnú. Na absenciu zvodidiel sa už dalo zvyknúť, no padajúce skaly a zosuvy pôdy priniesli nové prekvapenia. Po pár desiatkach kilometrov nás zastavil chlapík v oranžovej veste a oznámil, že cesta je uzavretá.
“Cesty plné prachu vedú k najdobrodružnejším zážitkom.”
Štyri dlhé hodiny čakania sme si spríjemnili darovaným melónom – nakrájali sme ho na kúsky, rozložili markízu a schovali sa pred páľavou. Objavila som aj malé jazierko pod konštrukciou budúceho mosta, ideálne na rýchle osvieženie. Z diaľky bolo vidieť, ako bager drví kopec – stavba novej tadžickej cesty, ktorá má byť hlavným ťahom do Číny, postupovala závratným tempom. Číňania idú bomby, budujú mosty, tunely a s projektom napredujú svižne. Čínske autá „build your dream“ sú teraz IN. A jediná možnosť ako ich dopraviť je touto cestou.
Konečne! Ujo v oranžovej veste oznámil, že môžeme ísť. A tak sme sa pustili do jazdy po rozbágrovanom teréne. Problémom bolo, že pustili obe strany naraz. Spočiatku šli len osobné autá, ale rýchlo sa to zmenilo. Prach sa dvíhal, a viditeľnosť sa zmenšovala . Ako naschvál, práve na najstrmšej zákrute sa tvorila kolóna kamiónov . Nebolo sa kam uhnúť, pod nami bola len burácajúca rieka Panj. V tej chvíli, keď som videla, ako sa pomaličky sype okraj cesty pod náporom áut, mi nebolo všetko jedno.
Aj naše kolesá boli občas v “ľufte”. Nápad, “Čím rýchlejšie prejdeme, tým menej kamiónov stretneme”, sa zdal fajn, ale nebolo to moc bezpečné. Vlastne, tam nebolo nič bezpečné. Nakoniec sme to zvládli, a ja som si vydýchla. Opäť som mohla pozorovať krajinu za riekou. (Ich cesta bola ešte horšia)
„Pamir nie je pre každého, ale práve to je na ňom to najlepšie.“
“Pozri na toho blázna, na bicykli v tom prachu,” skonštatovali sme a zastavili pri ňom, či nepotrebuje niečo z našich zásob. Keď sme stiahli okienko, ozvalo sa veselé „Čaute!“ Na moment sme ostali zarazení – naša reč. „Ja som z Krupiny,“ dodal cyklista s úsmevom. WTF? Nechápavo sme naňho hľadeli…
❃❀❃❀❃❀❃❀
Začalo sa stmievať, bolo načase nájsť miesto na nocľah. Po štyroch hodinách zdržania sa bol náš plánovaný cieľ nedosiahnuteľný. Kde prespíme? Okolo boli len skaly a jediná cesta, takže nebolo kde zastať. Vojaci kontrolovali územie a z bezpečnostných dôvodov nedovoľujú turistom kempovať priamo pri hraniciach- “na dostrel”.
„Môžeme zaparkovať pred vaším domom?“ spýtala som sa miestnych, ktorí sedeli pred malým domčekom. „Samozrejme, len sa ráno pripravte na skoré vstávanie. O ôsmej zatvárajú ďalší úsek cesty kvôli prácam,“ odpovedal pán.
Pôvodný plán bol jednoduchý: spať v aute. Ale realita bola trocha komplikovanejšia. V aute bolo dusno ako v saune, takže otvorené okno sa zdalo ako jediné riešenie. Komáre len čakali na našu chybu. A hoci radi objavujeme miestne kultúry, s komármi sme až také blízke vzťahy nadviazať nechceli. Takže sme rýchlo zmenili plán- na plán B: stan vedľa auta.
Po rýchlej rozcvičke s rozkladaním stanu sme zaspali ako nič.
DEŇ 4
Štvrtok 15.08.2024
Budík nám zazvonil o piatej ráno. Išlo sa ďalej. Scenéria navôkol bola ohromujúca – obrovské hory sa týčili nad nami, divoká rieka sa burácala neďaleko a prašná cesta sa vinula ako had medzi občasnými dedinkami, ktoré sme míňali.
Zaparkovali sme v malebnom údolí pri Hot Springs Garam Chasma, a začali sa rozkladať. Po chvíli sme už mali všetko pripravené: oblečenie bolo vypraté a voňalo sviežosťou a na ohni sa pomaly varilo chutné jedlo. Neďaleko tiekla miestna „šťavica“ – minerálka, ktorú si chodili miestni čapovať. Zvedavo na nás nakúkali, zaujímajúc sa, kto sme a čo robíme.
Keď sa slnko začalo pomaly skláňať k obzoru, obklopila nás krásna atmosféra pokoja. Bolo to miesto, kde sme si mohli vychutnať prírodu a relaxovať pred ďalším dňom. Veď o tom to je. Nie sa len hnať. A tak sme zaspali pod hviezdami, s očakávaním ďalších prekvapení, ktoré nám prinesie nasledujúci deň.
❖❁❖❁❖
❖❁❖❁❖
DEŇ 5
Piatok 16.08.2024
Ráno nás prebudilo slnečné svetlo a veselý smiech detí z blízkej dedinky. Na šťavicu prišla rodina s deťmi, ktorým sme s radosťou dali cukríky. Ich oči sa rozžiarili a my sme sa cítili ako hrdinovia dňa. Také malé gesto dokáže vytvoriť veľký úsmev a spríjemniť deň nielen im, ale aj nám.
Zlákali nás liečivé horúce pramene. V týchto krajinách je však kúpanie mužov a žien oddelené, a museli sme sa prispôsobiť. Akurát mali kúpaciu hodinu muži, takže Luky si išiel užiť wellness, kým ja som ho čakala na parkovisku. Na jednej strane som bola rada, pretože teploty vonku sa blížili k štyridsiatke a predstava, že sa ponorím do horúcej vody, mi robila ešte väčšie teplo.
Keď Luky vyšiel, bol síce vykúpaný, ale jeho nadšenie sa akosi vyparilo. “Mnoho ľudí malo kožné choroby”. Nechcela som riskovať. Znova na “hlavnej” ceste – a opäť tá istá rodinka. Deti sa rozjasnili, keď dostali ďalšie cukríky, a ich úsmevy nám pripomenuli, že aj drobnosti dokážu spraviť deň krajším.
Na oplátku nás nabalili paradajkami. Spravili sme si spoločné fotky, deti si pustili hudbu z auta a spravili nám spontánnu diskotéku. Ich tradičný tanec bol diametrálne odlišný od toho nášho, všetci sme si to užili na maximum.
Pokračovali sme ďalej, s každým kilometrom sa objavovali zasnežené hory, ktoré nám ukazovali svoj majestát. Kto by povedal, že Afganistan má tak obrovské kopce?
Pred nami sa objavila staroveká pevnosť, pričom sme nasali kúsok histórie a rozmýšľali, aké príbehy prežila táto budova v priebehu storočí.
Cesta prechádzala malými dedinkami, kde miestny len tak vysedávali pri ceste a deti sa hrali na improvizovaných ihriskách, kývali nám a usmievali sa.
Po prudkom serpentínovom stúpaní sme dorazili k Hot Springs Bibi Fatima. Luky už o horúcich prameňoch nechcel ani počuť, vyhodili sa mu vyrážky na tele. Ja som sa rozhodla risknúť a dopriať si kúpeľ v horúcom prameni. Po toľkých dňoch cestovania som potrebovala trochu relaxu.
Budova prameňa je ukrytá medzi dvoma skalami a pod ňou sa valí divoká rieka. Keď som sa dostala dovnútra, mala som šťastie – hodinu mali ženy. Spomedzi skál vytekal horúci prameň bohatý na minerály. Voda bola horúcejšia, než som si myslela. Počas 15 minút som sa “porozprávala” s ostatnými ženami, ktoré boli celkom prekvapené, keď som sa tam objavila. Čoskoro nás „vyhnali“ muži, ktorí si tiež chceli užiť svoj čas.
✿✽✿
S vidinou teplej večere som sa ponáhľala k autu, ale miesto lákavej vône ma vítal iba Lukyho smiech. Ako inak – zakecal sa s miestnymi. Nevadí, pustili sme sa do varenia spoločne a výsledkom bola poctivá fazuľová polievka s údeným mäsom. Bola až taká výborná, alebo nás hlad len poriadne oklamal ? Po večeri nasledovala partička kariet a spánok. Pred nami bol ďalší náročný deň.
DEŇ 6
Sobota 17.08.2024
Na noci v nadmorskej výške nad 3000 som si už zvykla, no vstávať sa mi veru nechcelo. “Vstáávaj” drgal do mňa Luky. “Ešte chvííľku” namietala som, ale nedal pokoja.
~EJ áľe prituhlo!~ (konečne) Tie horúčavy nám dávali zabrať! Vytiahla som preto prvý krát hrubšie merino tričko od froggywear.sk. Najlepšia voľba!
– odvádza vlhkosť, rýchlo schne, ostáva bez zápachu aj po viacdňovom nosení
– reguluje teplotu, je prirodzene antibakteriálne
Zbalili sme veci a vyštartovali. Obloha bola jasná a nad nami sa týčil starý hrad s panoramatickým výhľadom na afgánske hory. -Tak ešte jedna malá zastávka..
Na dnes by bolo ideálne doraziť ku križovatke Pamírskej cesty. Okolie bolo nádherné, no cesta bola neúprosná. Nikde nič. Iba my. Jedna cesta. Jedna rieka. Hory všade navôkol. Žiaden signál.
Pred pár dňami sa na jednom úseku zrútil most, takže sme nemali istotu, či to zvládneme prejsť. Ak by to nešlo, čakalo by nás zdĺhavé vrátenie skoro až na začiatok. Bez internetu sme si nemohli nič overiť, len veriť, že cesta bude prejazdná. Nakoniec to išlo hladko – na mieste, kde kedysi stál most, viedla cesta korytom rieky. Vyrazili sme skoro ráno, keď sú rieky ešte kľudné a málo vodnaté. Šťastie stálo pri nás.
Prechádzali sme zákrutu za zákrutou, po roletách, po kameňoch, po piesku.. Niekoľko hodín bez toho, aby sme stretli nejaké auto.
Z burácajúcej rieky Panj sa stala malinká riečka. Do afgánu by si aj kameňom dohodil! -.. a tak sme skúsili… TESNE! .
Miestami sme sa rútili 80km/hod, piesok z cesty sa víril za autom. Na tejto “bumpy” ceste je to najlepšie riešenie. Inak by nám vyhrkalo všetky šróbiky z auta.
Oh tá obloha! Nebo je tu iné, nie také aké ho poznáme, ale čisté, nedotknuté. Tá tmavomodrá farba, nás núti zastaviť a hľadieť do hĺbky neba.
Ešte jedna nálepka na bránu pri vojenskom checkpointe. Bye-Bye Afganistan. Čakal nás prechod cez Khargush Pass -4.319m.
“Aha, svišť!” – to chlpaté, vypasené telo sa ledva vlieklo cez cestu. Lenivo kýval zadkom a občas vydal piskľavý zvuk. Bolo ich neúrekom. Zakaždým, keď sa nejaký zjavil, zastali sme, pískali a posmešne napodobňovali jeho škrekot. A výraz svišťa? Absolútne nechápavý – kto sú títo exoti ? Ešte nikdy nevideli svišťa?
Pri jazere Chukur Kur sme sa rozhodli dať si pauzu. Uvarila som špagety s tuniakom a paradajkovou omáčkou, ktorá snami cestovala už peknú chvíľu (zo Slovenska).
AHA Auto!
Z diaľky nám kývali ďalší cestovatelia – Holanďania na Toyote. – Niesme tu sami! -Nebolo to to auto, čo parkovalo vedľa nášho hotela v Dušanbe? (~bolo~)
Po jedle nás čakala už len polhodinka na hlavnú – alebo sme si to aspoň mysleli. Vtom sa na ceste objavila holandská posádka, ktorá mala problémy s autom. Zastavili sme, a opýtali sa čo sa deje. Našťastie išlo len o uvoľnený kábel na batérii, ale aj drobnosť môže byť nepríjemná, keď sa nachádzate na ceste, kde ledva stretnete auto. VRRRN!– chytilo! Spoločne sme sa vydali na hlavnú.
Na jeden deň sa z nášho výletu stala EXPEDÍCIA.
Didi a Karolína, párik z Holandska, nás presvedčili, že menšie jazero je oveľa krajšie než to, kam nás viedla navigačka (Yashikul lake). Ostali sme spolu kempovať, otvorili si pivo a rozprávali sa až do večera. Ich príbeh bol veľmi podobný tomu nášmu – výpoveď v práci, podobný plán cesty, otrava jedlom v Dušanbe, hrozný servis auta…
Keď nám chlad začal zaliezať pod kožu, presunuli sme sa do auta. Čakal nás však ešte nočný súboj s dvadsiatkou komárov, ktorí si už dávno urobili z nášho auta svoj domov.
DOBRÚ NO☾
DEN 7
Nedeľa 18.08.2024
Nasledujúce ráno sme spoločne zamierili na hlavnú cestu. No najprv sme sa museli popasovať s “bumpy” cestou. Problém s posunutými batériami, nás už prestal znepokojovať, stal neoddeliteľnou súčasťou Pamíru. My sme mali rýchlejšie tempo preto sme sa rozdelili. Mesto Murghab bolo od nás vzdialené približne 3 hodiny, tam sme plánovali dokúpiť vodu, čerstvý chlieb a natankovať poslednú nádrž v Tadžikistane.
Pamír otestuje každého. Do cesty sa nám postavil cyklista z Luxemburska s uvoľneným pedálom. Drsné cesty neodpúšťajú nikomu.
Nemal kľúč na dotiahnutie, Luky vytiahol našu gola sadu a za chvíľku mohol pokračovať . Toľká radosť.
Dobehli nás aj Didi s Karolínou. Spoločne sme dorazili do Murghabu, kde sme natankovali a začali zháňať čerstvý chlieb. To bola výzva! Problém bol aj nájsť chlieb, nie to ešte čerstvý. Nakoniec sme našli v miestnych kontajneroch (loďných kontajneroch, ktoré mali prerobené na malé obchodíky). Nebol najčerstvejší, ale účel splnil.
Opäť nastal čas lúčenia. Podarilo sa nám nájsť skromné ubytovanie, kde za päť dolárov ponúkali teplú sprchu – dokonalý luxus po niekoľkých dňoch prašných ciest. Osviežení a plní energie sme pokračovali smerom na sever, zatiaľ čo Didi a Karolína zostali v meste na noc.
Po hodinke jazdy sme našli miesto pod cestou pri potoku, kde sme sa rozhodli zakempovať. Bolo to ideálne oddychové miesto hneď vedľa Čínskych hraníc.
Deň 8
Pondelok 19.08.2024
Noc sme strávili nad 4000 metrami nad morom. Telo si už zvyklo, aj keď únava bola značná. Pred nami sa rozprestierala čínska hranica a slnko sa pomaly vynáralo ponad mohutné hory. Ideálny čas na rýchlu opravu – kávou.
Pred nami stálo posledných pár kilometrov a horský priesmyk Ak-Baital, náš najvyšší bod s autom. Po dlhej dobe som vzala volant do rúk ja. Lenže Toyotka ma absolútne neposlúchala. Bez dostatku kyslíka nemala silu, ani odpich. Pri poslednom prudkom stúpaní nás zastavil pokazený kamión, ktorý zatarasil takmer celú cestu. Vedľa neho zostala len úzka ulička, cez ktorú sme sa museli prebojovať. „No super,“ povzdychla som si. Prvý pokus – nič. Druhý pokus – auto len zabručalo ako lenivý pes, ktorému sa nechce z pelechu. Na tretí pokus som to skoro dala. Ale len skoro. Radšej som to prenechala Lukymu – veď on má po všetkých tých kilometroch lepší cit. Ja som si to prešla na pešo. Uf, tých 20 metrov po stupáku a mala som pocit, že som zdolala Everest. V tejto výške každý krok vyžaduje dvojnásobnú námahu.
Na vrchole však nebolo žiadne označenie a v roztržitosti sme ho jednoducho prešli. Čo to? Musela som sa otočiť a prísť ešte raz z opačnej strany. Takže som si to dala z oboch smerov.
Rýchlo sme si spravili pár fotiek. Aj to bolo na tejto výške výkon hodný rešpektu. A niektorí ľudia to dávajú na bicykli. Klobúk dolu!
Na obed sme sa zastavili pri obrovskom jazere Karakol. Kolienka na smotane, nie od babičky, ale priamo z našej mini kuchyne. S takým výhľadom by sa to ani michelinský šéfkuchár nehanbil podávať. Ha Ha
Od Karakolu k hraniciam Kirgizska sa cesta tiahla pozdĺž nárazníkového plotu, za ktorým začínala ďalšia kultúra – Čína. Aj tie malé kopčeky kolo nás boli v skutočnosti obrovské horské masívy. Na streche sveta sa proporcie jednoducho strácajú.
Tajikistan a Kyrgyzstan sa vôbec nemajú v láske. Medzi jednou a druhou hranicou je dlhý úsek “územia nikoho”. O túto cestu sa nestará ani jedna strana. Aj to tak vyzeralo. Ale prešli sme ho. Ešte že nepršalo.
Krajina je taká krásna, ako tvoja schopnosť ju vidieť.
Cesta M51, Pamír Highway, oficiálne končí v kirgizskom meste Oš. Skutočné dobrodružstvo Pamíru pre nás uzavreli hranice. Za nimi nás čakal parádny asfalt – ktorý už viac nepripomínal drsné pamírske cesty.
Zdieľať
Svet okolo cesty 