Ľuďmi ohŕdaná krajina nás privítala pánom colníkom, ktorý len skontroloval pasy a kývol hlavou, že môžeme ísť. Nabehli sme na novú cestu a pokračovali smerom ku Korvínovmu hradu. Každým kilometrom som čakala, kedy tá dobrá cesta skončí… No ona nekončila. Bola tma a okolité osvetlené mestá vyzerali ako z časopisu.
“Sme vôbec na správnej krajine?” pýtala som sa ráno, keď som videla okolitý svet.“Len za hranicami to vyzerá civilizovane. Počkaj, čo bude ďalej,” odpovedal Luky.
A tak som čakala…
Neuveriteľné kostoly, historické hrady, luxusné reštaurácie, drahé autá, nádherná príroda.
Z kadiaľ mám voči Rumunsku také predsudky?
*Korvínov hrad – gotický hrad v srdci Rumunska*
Prvou zastávkou bol fotogenický Korvínov hrad (Castelul Corvinilor): Korvínov hrad sa nachádza v meste Hunedoara v západnom Rumunsku. Je to jedno z najimpozantnejších hradných komplexov v strednej Európe, známy svojou gotickou architektúrou a bohatou históriou. Bol postavený v 15. storočí a slúžil ako sídlo uhorského vojvodcu Jána Hunyadiho. Hrad je známy svojím veľkolepým nádvorím, vežami a interiérom, ktorým dominuje kaplnka.
*Transfăgărășan – cesta do rumunských oblakov*
Toyotku bolo treba poriadne otestovať, a táto trasa bola na to ako stvorená. Trasa je dlhá 90 kilometrov a najvyšší bod trasy je 2042 m n. m.
Zrazu sa pred nami objavili veľké kopce a začali sme prudko stúpať. Po niekoľkých serpentínach sme sa ocitli na vrchole, kde sme obdivovali výhľad na celú dolinu. Pokračovali sme ďalej cez tunel, ktorý je s dĺžkou 884 m najdlhší v Rumunsku. Za ním nás čakalo testovanie bŕzd – klesanie…
“Chcem vidieť medveďa!” ani som nestihla dokončiť vetu a Luky hovorí: “Aha!” Malé medveďa stálo pri ceste, no v takej rýchlosti sme si to ani nestihli poriadne vychutnať.
“Chcem vidieť ďalšieho! Aj rodinku!” (To som ešte netušila, že uvidím viac než dosť.) Prechádzali sme okolo jazera Bâlea, kde ľudia kempovali v stanoch. Boli to čistí extrémisti, keďže v okolí bolo toľko medveďov.
Pokračovali sme cez kľukaté cesty, až sme nakoniec našli miesto na prespatie v krásnom kaňone, kde sme strávili noc. Ráno nás čakala prehliadka „originálneho“ Draculovho hradu, ktorý skutočne stál za to.
*Bran Castle – klenot Karpát s tajomnou históriou*
Bran Castle (Castelul Bran) nachádzajúci sa neďaleko mesta Brașov v rumunských Karpatoch, je často spojený s legendou o Drakulovi.
Tento hrad, postavený v 14. storočí, je symbolom stredovekej architektúry a bol strategickým obranným bodom proti Turkom. Hrad je otvorený pre návštevníkov a ponúka fascinujúci pohľad na históriu a kultúru rumunskej a stredoeurópskej oblasti.
*Slanic Prahova- Soľný svet pod zemou*
Naša ďalšia zastávka bola soľná jaskyňa. Nikto z nás nemal predstavu, čo nás čaká, ale ~pohľad na plné parkovisko a dlhú radu, pripomínajúcu časy, keď sa stálo na banány za socializmu, nám rýchlo napovedal, že to bude niečo výnimočné~. Po vystátí v rade sme nastúpili do minibusu, ktorý nás zaviedol do bane cez špirálový tunel, dlhý 5 km a vedúci 208 metrov pod zemský povrch.
Hneď po vystúpení z minibusu nás ovanul chladný, vlhký a soľný vzduch. Prešli sme cez vytesanú chodbu a ocitli sme sa v majestátnej miestnosti. Bola to baňa Slănic Prahova, jedno z najväčších a najstarších soľných ložísk v Európe, ktorého história siaha až do 17. storočia.
Nemohli sme uveriť, že tam stánok s chipsami! Po tom, čo sme zhodnotili, že to je super nápad, sme našli minigolf. Smiali sme sa a obdivovali Rumunov za ich marketingového ducha. V ďalšej obrovskej miestnosti bola reštaurácia a pred ňou dokonca ping-pongové stoly. Pomysleli sme si: „Títo Rumuni sú naozaj inde!“ Pri pokračovaní sme narazili na autíčka, skákací hrad a dokonca aj na planetárium.
Pri čítaní na Wikipedii sme sa dozvedeli, že Slănic Prahova je známa aj svojimi liečebnými účinkami. Vďaka čistému vzduchu a stabilnej mikroklíme sem chodia ľudia s dýchacími ťažkosťami a alergiami. Baňa má unikátnu mikroklímu s konštantnou teplotou okolo 12 °C, nulovou vlhkosťou a vysokou koncentráciou solí, čo vytvára ideálne podmienky pre speleoterapiu – liečbu v jaskyniach. Zistili sme tiež, že sa tu konajú výstavy modelových lietadiel a športovci tu často trénujú kvôli stabilnému prostrediu.
Bolo fascinujúce sledovať usadzovanie a vrstvenie hornín na stenách. Z jaskyne sme odchádzali so slanou chuťou v ústach a vydali sme sa smerom na Bulharsko.
Aj keď sme znova prechádzali cez Karpaty, cesta po vedľajších cestách bola skvelá. No najväčší zážitok nás ešte čakal – jazda po diaľnici.
*AKO NÁS NA DIAĽNICI PREDCHÁDZALO AUTO V PROTISMERE*
Pri rýchlej jazde diaľnicou, kde sme sa ponáhľali za hranice, aby sme mali dobrý internet na sledovanie futbalového zápasu Slovensko-Anglicko, sme narazili na nečakanú situáciu.
Pred nami sa vznášal obrovský čierny dym, do ktorého sme sa rútili. Naivne som si myslela, že to je mimo diaľnice, ale nebolo. Mrak dymu sa približoval a autá pred nami začali spomaľovať a blikať. V tom sme si všimli, že v protismere nejdú žiadne autá. Vozidlá pred nami sa začali otáčať a signalizovali nám, aby sme sa tiež otočili.
Nevedeli sme presne, čo horí. (V hlave mi prebleskla myšlienka, že sa tam zasekneme v kolóne a postupne sa chytia horieť všetky autá.) Tak sme sa otočili aj my. Až neskôr mi došlo, že sme v čele konvoja áut a že sme si mohli skontrolovať, ako ďaleko je najbližší výjazd. Utešovalo ma, že v tom nie sme sami a za nami je ďalších pár desiatok áut a autobus. Nechápavé pohľady vodičov, ktorí šli oproti, si zapamätám asi navždy. Ukazovala som im, aby spomalili, a cítila som sa pritom ako záchranca :D.
Autu za nami sa nepáčila naša pomalá jazda a snažilo sa nás predbehnúť. Nakoniec nás prebehlo a vydýchla som si, že aspoň nie sme prví. No smiech nás prešiel, keď sme ho videli zastať. Na odstavnom pruhu bol betónový stĺp kvôli výstavbe nového mosta. Medzitým začali autá v opačnom pruhu prechádzať, čo znamenalo, že diaľnica je prejazdná.
TO Auto sa bez štipky sebazáchovy znova otočilo do správneho smeru. A teraz čo? Autá sa rútili a my sme potrebovali vychytať tú správnu sekundu. Naša bobuľka nedokáže spraviť taký rýchly manéver, a hovorila som Lukymu, nech sa neotáča. Veď predsa musí niekto prísť, nie sme jediní. Po chvíľke čakania sa, našťastie, začala tvoriť kolóna a autá začali spomaľovať, až úplne zastali, a my sme mali možnosť sa bezpečne otočiť.
Napätí sme čakali, čo spôsobilo taký chaos. Bolo to horiace pole a krajnica diaľnice.
Kvôli tomuto incidentu sme nestihli prvé minúty zápasu. Zastavili sme sa na benzínke a práve sme videli, ako padol gól. Po futbale sme sa presunuli do Bulharska.
BTW: Dočkala som sa. Tie dobré cesty, ktoré som neverila že tu majú skončili. Na hranici.
Svet okolo cesty 