Ísť dnes do Ruska? Ťažké, drahé, ale nie nemožné. Samotný príbeh o vybavovaní víz by vystačil na samostatný článok (a nervový kolaps). Ale o tom možno potom.
Na naše výročie, 14. septembra, sme stáli pred hranicou do Ruska. Romantika po našom. Vždy si vieme nájsť to „dokonalé“ miesto, kde niečo osláviť. Kým iní večerajú pri sviečkach, my stojíme v rade áut, s pasom v ruke… v takej škaredej pohraničnej oblasti, kde by ste hľadali krásu márne. Rozpadnuté budovy, prázdne cesty a pár ošarpaných obchodov. TY a JA. ~Čo nám viac treba?~
Stojíme pred hranicou. Na semafore červená. Nič sa nehýbe. Luky si, ako vždy, našiel kamarátov medzi ľuďmi za nami. Po piatich minútach už vedel, všetky potrebné-ale aj nepotrebné informácie.. že najbližšia zmenáreň je 350km od hranice a naše bankomatové karty v Rusku nefungujú.
„Zamením vám peniaze za hranicou,“ navrhol jeden z nich. Vedel, že bez rubľa budeme stratení, a jemu sa doláre zídu. Jeho deti študujú v zahraničí. Povedal, že keď prejdeme, máme ho počkať. Súhlasili sme. Aj niečo je lepšie než nič.
Otvorila sa brána. Prišiel colník.
„Idite. Dnu. Vyplňte papiere.“
Dali nám dotazník, a potom sme znova čakali. Vraj príde niekto, kto vie po anglicky.
„Už viem, čo príde,“ šepnem Lukymu.
„Interview?“
„Presne tak.“
Zrazu príde ten istý muž v uniforme:
“Charašo, možno jiti.”
„To je všetko?“
„Da. Eto vsyo.“
„Úplne všetko?“
„Da.“
Sadli sme do auta a nechápali sme. Na pomery Ruska? Bleskový vstup.
..a sme v Rusku..
Teda… bez rubľa v peňaženke, bez sim karty, bez povinnej poistky na auto. Krásny začiatok.
Počkali sme na našich nových známych a skočili sme spolu do reštaurácie. On Kazach, ona Ruska. Viedli nás do slávnostne vyzdobenej reštaurácie, kde nás usadili k jedinému obyčajnému stolu.
Asi tam majú zajtra oslavu. Pomysleli sme si.
Menu bolo ručne písané azbukou. Azbuku som sa po ceste naučila, ale nie písanú. Teta mi musela jedlá čítať nahlas.
„Dám si boršč,“ usmiala som sa.
„Kašu s mäsom,“ zahlásil Luky, celý natešený.
„Mňam. Kašu sme nemali už celú večnosť!“
Sedeli sme, rozprávali sa.. “Zajtra tu máme kar, prišli sme dohodnúť veci”- Povedal ujo. Ouu.. Až vtedy nám to začalo dávať zmysel – celá tá výzdoba…
Neskôr nám zamenili doláre, poradili, kde vybaviť poistku a ukázali svojho prerobeného campera. Na rozlúčku sme im dali domáci lekvár a cukríky. Dohodli sme sa, že ak pôjdeme cez Kaliningrad, stretneme sa znova.
✥✸✥✸✥
Rusi majú s cestovaním čoraz väčšie ťažkosti – víza ich stoja viac než dvojnásobok a možnost vycestovať sa skomplikovala. Zatiaľ čo pre nás je hranica len ďalšou čiarou na mape, pre nich je to niečo, čo si treba naplánovať, vybaviť a často aj priplatiť.
No aj napriek všetkým týmto obmedzeniam, ktoré sa ich bezprostredne dotýkajú, boli ochotní pomôcť, poradiť, usmiať sa. A práve to je na cestovaní najviac. ĎAKUJEME ♥
Bez peňazí
Ráno sme vybavili všetky potrebné formality – poistku na auto aj SIM kartu. Nečakane rýchlo a bez komplikácií. Peniaze, ktoré nám predtým pomohli zameniť, nám vyšli presne.. Ťažko povedať, čo by sme bez ich pomoci robili.
Zamierili sme na sever, smer Novosibirsk. Po ceste sme sa ešte pokúšali zohnať ďalšiu hotovosť, ale márne – zmenárne boli zatvorené. Vraj kvôli vojne.
V menších ruských mestách a pohraničných dedinkách sa zmenárne stali takmer raritou – pre „nízky dopyt“ či sprísnené finančné regulácie. Zahraničné cesty sa stali skôr výnimkou než bežnou súčasťou života, a tým prirodzene klesla potreba cudzej meny.
A keďže bol víkend, banky takisto neprichádzali do úvahy.
✿✸✥✽✾✥✸✿✽✥✾✥✸
Step sa postupne vytrácala a nahrádzali ju brezové tajgy. Cesty začali lemovať lesy, zorané polia, staré kombajny. Jeseň sa rozbehla naplno – stromy sa farbili do oranžova, brezy žiarili na slnku.
Niekde visela bielizeň medzi stromami, inde sa predáva domáca zelenina na stolíkoch popri ceste. Deti jazdili na bicykloch, dôchodcovia posedávali na lavičkách. Sovietsky rukopis tu stále cítiť – v architektúre, v detailoch. Je to autentické. Paneláky so záhradkami, sochy hrdinov, staré lady pred vchodmi…
Nám sa po pár hodinách podarilo zohnať hotovosť až v jednom meste – po niekoľkých neúspešných pokusoch a odbočkách k zatvoreným pobočkám. Už sme boli natoľko zúfalí, že som špekulovala zameniť peniaze na ulici od zámožnejších ľudí. Predsa človek, ktorý má Géčkový Mercedes chodí na dovolenky a doláre by sa mu zišli. No nie?
Barnaul je administratívne centrum Altajského kraja a jedno z väčších miest v juhozápadnej Sibíri. Leží na brehu rieky Ob, vzniklo v 18. storočí ako priemyselné mesto spojené s ťažbou kovov. Dnes má vyše 600-tisíc obyvateľov, no na mape pôsobí skôr ako malé mestečko na okraji sveta, obklopené lesmi a stepou. Pozri mapu TU. Povedal by si, že má pol milóna obyvateľov?
Pred Novosibirskom zápcha.
„Skúsime skratku?“ spýtam sa potichu. Luky si už dosť ponadával pri mojich vymyslených “skratkách”.
„Poďme!“- Už som tušila, že dnes to nebude žiadna výnimka.
A tak sme to strihli cez lesy a polia, miestami poriadny offroad – ďaleko od hlavnej cesty, v hlbokých brezových lesoch, občas sme museli obísť vychodené koľaje po traktore. Míňali sme zabudnuté dedinky s drevenými domami a farebnými okenicami, ktoré pôsobili, akoby sa zastavili pred storočiami. Každý dom bol jedinečný. Niektoré okenice mali jemné ornamenty, iné pestrofarebné geometrické vzory. Ľudia tam žili jednoducho, ako u nás na lazoch. Pár kusov dobytka sa páslo pri dome, záhradky plné zeleniny a byliniek, studne s vedrami, psy na reťazi a šálka čaju na verande.
✥✸✵✿✺✽✵✸✥
~Malebný svet, ktorý sa zdá byť úplne odtrhnutý od hektiky moderného života.~
Ticho a Pokoj.
Zaparkovali sme na malom družstevnom parkovisku. Medzi traktormi. Ujo v monterkách bol v šoku, kto k nemu už po tme ide. Keď nás v aute uvidel- dvoch “stratených” Slovákov, zistil, že nie sme žiadna hrozba.
„Parkujte. Kľudne.“
Ruská Sibír
Ráno sme nabehli na hlavný ťah. To znamená nekonečný rad kamiónov, ale nám to vôbec neprekážalo. Toyotka je tiež ako poriadny kamión -išli sme konštantne deväťdesiat, motor si spokojne vrčal.
Táto cesta bola zážitok sama o sebe. Niečo medzi ~rutinným presunom a roadtripovou poéziou.~
Popri ceste čerpacie stanice s jednoduchými bufetmi, kde sa ešte varí skutočné jedlo, alebo vývarovne. Cez deň ťa lákali vôňou boršču, rezňov a uvarených vajec, večer vysvietenými bilboardami a pútačmi. Motoresty, ktoré nikdy nespia, prispôsobené hlavne pre kamionistov.
V správach vidíš vojnu, sankcie, obmedzenia, a potom tu sedíš na kraji cesty, dýchaš mrazivý vzduch a svet sa zdá stále rovnaký, akoby ťa nechcel upozorniť, že niečo nie je v poriadku. Cestovali sme pripravení na všetko. Čakali sme, že ľudia budú na nás zlí, že celý čas neuvidíme splachovací záchod, že potraviny budú vyrabované, že všade budú hnať mužov do boja a že ulice budú posiate vojnovými bilboardmi.
A nič z toho sa nepotvrdilo. Ľudia sa usmievali, dediny žili svojím rytmom, obchody mali to, čo potrebujete, a život tu plynie aj napriek všetkému, čo vidíš v správach. Rusko je obrovské.
Cesta pokračovala cez Sibír a krajina sa pomaly menila. Brezové lesy vystriedali ihličnaté. A tak si ideme. Ťaháme. Stovky kilometrov denne. Od východu slnka – po západ. Dni sa striedali – raz pekné, raz hnusné. Dážd prešiel do snehu a jeho ťažké vločky sa lepili na vetvy stromov. Jeseň pomaly ustupovala zime a vzduch bol každým ránom ostrejší, cesta bola prázdnejšia a akoby bez konca. A zrazu jazero.. áno, TO OBROVSKÉ JAZERO.
Bajkalské jazero
„Wow,“ bolo všetko, čo sa dalo povedať. Krištáľovo čistá voda a svieži vzduch.
Sezóna už dávno skončila, ulice boli prázdne a väčšina podnikov mala zatvorené dvere. No predsa len – v jednej malej kaviarničke sa svietilo. Vôňa kávy a tepla nás vtiahla dnu. Dokonca tam aj varili a Luky neodolal slovu burger v jedálnom lístku. Bol presne taký, ako si predstavíte – ako z kúpaliska, trochu chaotický, ale po tých dňoch na ceste dokonale splnil svoj účel.
Káva zahriala, vrátila energiu a po chvíli sa obloha roztrhla – slnko sa predralo cez mraky. To stačilo, aby sme sa zhodli, že ak začne snežiť, namazať kardány bude problém. Tak sa Luky pustil do práce a ja som zatiaľ upratala auto, odložila letné veci hlboko naspodok a vytiahla tie, čo zvládnu chlad.
Vedeli ste, že…
Počas zimy po ňom vedú ľadové cesty, po ktorých premávajú autá a dokonca aj autobusy.
Bajkal je najhlbšie jazero na svete -dosahuje hĺbku až 1 642 metrov.
Obsahuje približne 20 % všetkej sladkej vody na Zemi, viac než všetky Veľké kanadské jazerá dokopy.
Je najstarším jazerom na svete – vedci odhadujú jeho vek na 25 až 30 miliónov rokov.
Nachádza sa v tektonickej priekopovej oblasti, ktorá sa každoročne rozširuje asi o 2 centimetre – Bajkal sa teda doslova stále mení.
Voda v jazere je mimoriadne čistá a priezračná – v zime vidieť do hĺbky až 40 metrov.
Žije tu viac než 2 000 druhov rastlín a živočíchov, z ktorých väčšina sa nevyskytuje nikde inde na svete.
Najznámejší obyvateľ jazera je nerpa, jediná sladkovodná tuleňovitá šelma na planéte.
Slnko sa objavilo len na chvíľu – ako by vedelo, že má hriať. A potom opäť zmizlo za mraky. Sadáme do auta a vyrážame ďalej. Slnko v späťáku, smreky namiesto briez a dedinky ako z minulého storočia..
Išli sme dlho okolo Bajkalu, jazero sa tiahlo do diaľky. Slnko sa už sklápalo k horizontu, a tak sme zastavili, aby sme chytili posledné lúče. Všetko okolo nás sa rozžiarilo teplým svetlom.
~zlatá hodina, ktorá zahriala dušu~
Smer Mongolsko
Aha – budhistický chrám. Po toľkých pravoslávnych kostolíkoch zrazu pagoda s farebnými stuhami. Nečakaná zmena. Znamenie, že sa pomaly blížime k mongolským hraniciam. Kultúra sa menila pred očami – tváre ľudí, nápisy, architektúra… všetko nasvedčovalo tomu, že ruská Sibír prechádza do svojho ázijského tieňa.
Počasie však nebolo práve pohľadnicové. Hmla, zamračené a drobný dážď. Chrám sme si preto obzreli len z auta, len tak mimochodom – bol skoro ráno a my sme mali jediný cieľ: hranice. Nechceli sme sa zbytočne zdržiavať.
Cesta sa začala pomaly dvíhať, kopce pred nami sa zahalili do hmly a dážď sa menil na čosi hustejšie. Najskôr to boli len malé biele bodky na skle. Ale postupne ich pribúdalo. Snežilo.
„Bože, len toto nie,“ prebehlo nám hlavou naraz.
Zima? Už teraz? V septembri? Ešte pred Mongolskom?
Neboli sme pripravení. Ani výbavou, ani psychicky.
Našťastie, cesta bola nádherná – akoby vedúca nikam. Úzka asfaltka sa kľukatila medzi kopcami, miestami úplne opustená. Žiadne autá, žiadne osady. Len my, zasnežené smrečky a ticho. Občasný vojenský checkpoint nám pripomenul, že sme stále v pohraničnom pásme, kde cudzinci neprechádzajú len tak bez povšimnutia.
A potom – dedina. Zabudnutá, schúlená medzi dvoma checkpointmi. Odrezaná od sveta, od civilizácie, od hluku. Žiadne obchody, žiadne čerpacie stanice, len zopár domov, skrytých za plotmi, z ktorých stúpal dym z komínov.
Miesto medzi dvoma svetmi – tým, čo sme opúšťali, a tým, do ktorého sme práve mierili.
Hranice
Hurá, hranice. Po niekoľkých hodinách jazdy sme dorazili k bráne, ktorá delila dve krajiny, a nás od ďalšej kapitoly cesty. Vstupná brána sa za nami zavrela, pred nami druhá. Medzi nimi priestor, ktorý nepatril nikomu. Takzvané medzipriestorové vákuum, kde vám neostáva nič iné, len čakať a dúfať, že všetko prebehne hladko.
V takých chvíľach si človek naplno uvedomí, aký pohodlný je náš šengenský priestor. Tam len prejdeš tabuľku s názvom krajiny a pokračuješ ďalej, bez razítok, otázok a colníkov. Cestovanie je vďaka tomu rýchlejšie, jednoduchšie a menej stresujúce – no zároveň akoby menej dobrodružné. Hranice prestanú byť hranicami a človek má pocit, že prechádza jedným veľkým celkom, nie rôznymi svetmi.
Až keď sa z neho ocitneš vonku, zistíš, čo všetko sme si v šengene odvykli riešiť. Zrazu prídu papiere, dlhé čakanie, formality a napätie, či všetko prebehne hladko. Spomaľuje to, ale zároveň to prináša zvláštny pocit výnimočnosti – akoby každé prekročenie takejto hranice bolo malým víťazstvom… a aj JE! Predsa, nie každý má to šťastie cestovať.
Z myšlienok ma vytrhol buchot kufrov.
Pred nami stála partia ľudí -vyťahovali z auta všetko. Ale naozaj všetko. Každý ruksak, každú tašku, konzervu, kanister… všetko muselo ísť na stôl pod prísnym pohľadom colníkov. Kontroly tu boli precízne ako chirurgický zákrok.
My sme najprv zamierili na „Customs,“ a pani v uniforme sme poslušne podali všetky dokumenty, čo sme doteraz nazbierali -pasy, technický, poisťovne, vstupné protokoly… a vtedy to začalo.
„A kde máte colnú deklaráciu?“
„Akú deklaráciu?“
„Tú, ktorú vám mali dať pri vstupe do krajiny.“
„Nedali nám nič také.“
„Musíte ju mať.“
Išla som pozrieť do auta, či sme ju niekde nezapotrošili.
„Nemáme.“
Colníčka v ušanke vypúlila oči. Z jej pohľadu bolo vidieť, že to je problém. Zobrala si doklady a zmizla. My sme ostali stáť ako obvinení bez dôkazov. Čas sa vliekol, tak sme aspoň pozorovali okolie – teda skôr ďalšie dôkladné kontroly, kde autá vyzerali ako rozobraté stavebnice. Ešte šťastie, že nás nechali čakať vo vnútri, v teple, lebo vonku fúkal taký vietor, že by z kufra vyfúklo aj ponožky.
Po pol hodine sa pani colníčka vrátila s papierom v ruke. „Toto ste mali dostať pri vstupe. Vyplniť, podpísať. Bez neho nemôžete odísť.“
A vtedy mi trklo. TÁ colná deklarácia! Spomenula som si, že som o nej čítala – ide o papier, ktorý dávajú krajiny v rámci colnej únie – Tadžikistan a Kirgizsko sú v nej spolu. A ja som si ho naozaj pri vstupe pýtala. Lenže colník v Tadžikistane mi povedal, že ten papier, čo mi dáva, je dostatočný. Nechcelo sa mu ho vypisovať. A my sme tomu – unavení a v dobrej viere – uverili.
A tak sa celá procedúra začala odznova. Vypisovanie deklarácie, podpisy, telefonáty. A aby to nestačilo, museli s nami nahrať video – ako do kamery krútime hlavami a potvrdzujeme, že sme do krajiny nič nelegálne nepriniesli. Žiadne jedlo, žiadnu elektroniku, žiadny tovar. Len seba, auto a osobné veci.
Trvalo to večnosť. Nekonečná byrokracia, ktorá mala jedno spoločné: nikto presne nevedel, čo s nami. Iba telefonovali tam a tam a krútili hlavami. Ale nakoniec sa papiere dorobili tak, aby bolo dobre, podpisy našli svoje miesto a došlo aj na kontrolu auta.
A hoci sme sa obávali, že nás čaká vykladanie do posledného šróbiku, nakoniec stačilo vytiahnuť len pár vecí. Pár otázok, pár pohľadov do kufra, zopár úsmevov. Evidentne sme colníkom zamestnali viac hlavy ako ruky.
~jednoduchý vstup, komplikovaný výstup~
✺✥✽☼✸✵✸☼✽✥✺
Nakoniec pasy, posledné razítko, kývnutie hlavou – a brána sa otvorila. Za ňou už čakala nová krajina. Mongolsko.
Pôvodný plán bol odvážny – Luky chcel denne ťahať aspoň osemsto kilometrov. Tvrdil, že to zvládneme za tri dni. Realita však ukázala iné tempo. Cesta si vypýtala päť dní, tri tisícky kilometrov a nespočet hodín v aute. Od úsvitu do tmy, roviny, pumpy, asfalt a ticho medzi nami. Išli sme, kým sa dalo – len my a nekonečná Sibír.
Fotogaléria
Zdieľať:
Svet okolo cesty 