Kontrola na hraniciach prebehla rýchlo, rovno sme si tam zamenili peniaze a zaobstarali SIM kartu. Prvý deň býva vždy najťažší, kým sa človek rozkuká, čo a ako – a tak prejde celý deň. Keďže už bol aj tak rozbitý, rozhodli sme sa pokračovať smerom do hôr- na Fanské vrchy. Cestou sme prechádzali cez horský priesmyk Novi Burs. Niektoré priesmyky sa vrývajú do pamäti viac než iné, a tento k nim rozhodne patril.
Začalo to dlhým tunelom – bez svetiel a bez vetrania. Pri počte kamiónov a kvalite nafty sa z neho stal “nepriehľadný komín.” Už z diaľky bolo vidno, ako sa z tunela valí čierny dym. Hlboko sme sa nadýchli a vstúpili doň. Nastala tma. Čistá tma. Občas okolo nás prešlo auto, ale všimli sme si ho až vtedy, keď bolo priamo vedľa. Svetlá len zvýrazňovali hustý dym. Išli sme rovno, predpokladajúc, že tunel nemá zákruty. Po kilometri sa situácia mierne zlepšila.
“Vidím svetlo na konci tunela!” vydýchla som si, no nie nadlho. Pred nami sa objavila kľukatá cesta bez zvodidiel, navyše s nestabilným svahom, z ktorého padali kamene rovno na cestu. Do toho pomaly sa vlečúce kamióny, ktoré všetci bezhlavo predbiehali v zákrutách. Pod nami obrovská priepasť, ideálny scenár pre voľný pád rovno do rieky. Našťastie, moje predstavy sa nenaplnili a bezpečne sme pokračovali ďalej.
Cesta však ostávala náročná, miestami sme sa museli vyhýbať kameňom roztrúseným na vozovke. Taký je Tadžikistan – divoký a nepredvídateľný. Naše finálne miesto sme dosiahli za sprievodu zapadajúceho slnka, večera s nádherným výhľadom bola dokonalou odmenou.
SEDEM JAZIER
Ráno sme sa vydali k siedmim jazerám, prechádzajúc dedinkami roztrúsenými popri ceste. Deti sa hrali v prachu, kopali si niečím podobným lopte, alebo sa len tak naháňali. Ich jednoduchý život nás očaril – nepotrebovali veľa, aby boli šťastné. Po pár úsmevoch a rozdaných cukríkoch sme dorazili k tretiemu jazeru, kde sme našli ideálne miesto na oddych. Rozhodli sme sa stráviť tam celý deň – bez plánov, len tak, v pokoji.
S prázdnymi žalúdkami sme si pripravili obed priamo pri jazere. Miestna pani s veľkým úsmevom nás prekvapila tradičnými koláčmi a neskôr aj chutným jedlom. Nielenže nás nasýtila, ale poskytla nám aj náhľad do ich kuchyne a kultúry.
Podvečer sa k nám pridali dvaja Česi, ktorí sa tam objavili. Po dlhšej dobe bolo skvelé porozprávať sa rodnou rečou. Miestny nám priniesol pivo a jedlo, ktoré sme s nadšením prijali.
Ráno sme si dopriali osviežujúcu “sprchu” v ľadovej vode – chladná výzva, ktorá nás prebudila do reality. Potom sme pokračovali k ďalším jazerám. Cesta bola náročná, mnohé úseky boli len provizórne, pretože je tam častý zosuv pôdy. To však len umocňovalo dobrodružstvo našej cesty.
Každé jazero bolo jedinečné – od smaragdovo zelených po kobaltovo modré, všetky obklopené majestátnymi horami. Keď sme sa konečne dostali späť na asfaltovú cestu, Luky sa potešil, no radoval sa len krátko. Po pár kilometroch sme z nej znova zbehli.
JAZERO ALAUDIN
Po odbočke z hlavnej sa pred nami zjavila prašná cesta vedúca cez dedinky. V jednej z dedín nám chlapci hrajúci sa s loptou rýchlo ukázali, že ideme zle. Bez slov pochopili, kam sa chystáme. V týchto dolinách internet takmer neexistuje a nie všetky cesty sú zaznačené na mapách.
TO JE ONO! Neďaleko potoka nám padlo do oka miesto ideálne na zakempenie. Súmrak sa blížil. Uvarili sme si večeru, sledovali padajúce Perseidy kým nás únava nepremohla.
S východom slnka sme pokračovali k jazeru. Cesta skončila pri kempe, kde sme zaparkovali, vymenili crocsi za turistické topánky a vydali sa na prechádzku. Hneď sa nás miestni chlapci spýtali, či nechceme zviezť na somárovi. Stačil jeden pohľad a bolo jasné, že nie.
Chodník viedol cez pasienky popri potoku a lesom – ako z rozprávky. No niečo mi nesedelo. Pri prvom jazere nás ohromila krištáľovo čistá voda, natoľko, že sme dostali nápad zavesiť hamaky na sympatických stromoch. A vtedy mi to došlo. Všade okolo rástli tuje! Nikdy by som nečakala tujový les v takýchto končinách. “Ďalej bude ešte krajšie”, povedal Luky. ~Možno nás za rohom čaká niečo, čo nám vyrazí dych.~
Po rýchlom občerstvení som vyhliadla miesto, kde si zavesíme hamaky – samozrejme, o tuje.
Stačilo pár minút a už sme sa hojdali medzi stromami. Pohľad na masívne hory pokryté ľadovcami ma uspával, horský vánok ma kolísal ako v rozprávkovej krajine.
Rozhodli sme sa teda pokračovať k druhému jazeru. A dobre sme spravili! Pred nami sa otvorilo obrovské jazero ako na dlani. Keď sme zbadali odraz zasnežených ľadovcov na hladine, pochopili sme, že tá námaha stála za to.
…a tá azúrovo modrá, takú som ešte nevidela!
Zrazu ma vytrhol zvuk. “Iá Iá” – somárik schádzal z kopca, naložený batohmi, plynovou bombou a kto vie čím ešte. Baví ho to? Trpí? Netuším. Za ním sa ozývali ďalší a ďalší. Tento zvuk sa tu nesie odvšadiaľ. Somáriky sú tu populárne, či už na prácu, alebo na nosenie batohov.
Medzi úvahami o somárikoch sa horský vánok zmenil na chladný, a tak nás to vyhnalo späť do pohybu, naspäť k autu.
Ako sme kráčali cez ten nečakaný tujový les, začali sa mi v mysli vynárať rôzne otázky, na ktoré v bežnom živote nemáme čas. Zamyslela som sa nad našou cestou – nielen tou fyzickou, ale aj životnou. Čo nás vlastne núti neustále hľadať niečo nové? Možno je to ten večný nepokoj, vnútorná potreba uniknúť z bežného života a spoznávať svet mimo komfortu. Alebo je to len túžba po jednoduchosti, po čase strávenom v tichu, kde nie je nič dôležitejšie ako to, čo práve prežívame.
Nelúčili sme sa navždy. Fanské hory – ešte sa vrátime!
ISKANDERKUL
Opäť po rozbitej ceste na hlavnú, no ani tentoraz to netrvalo dlho. “Za 200 metrov odbočte doprava,” zaznela navigácia a opäť sme sa ocitli mimo hlavnej. Našťastie, táto bola o niečo lepšia. Na nebi sa už ukazovali prvé hviezdy a miesto na prespatie sa po tme hľadá ťažko. Skúsili sme niekoľko bočných ciest, ale tie nikam neviedli.
Konečne sa pred nami objavilo jazero, ale každé miesto na parkovanie bolo priamo vedľa cesty. Na iOverlander sme našli jedno miesto a vybrali sa tam. Bola tma a okolo nás nič nebolo vidno. Cesta viedla cez les, lúky… V diaľke blikalo svetlo – vyzeralo to strašidelne. Pohľad z blízka bol ešte desivejší. Stará chata, rozbitá a prachom pokrytá, s niekým, kto na nás hľadel cez popraskané okno a klopal naň. Zastavili sme.
Luky vystúpil a podišiel k oknu, chvíľu sa s mužom bavil a ten ho pozval dnu. Zostala som v aute, nechápajúc, prečo tam šiel. Ja by som z auta nevystúpila.
Počujem krik, ale nerozumiem, čo sa deje. V hlave mám myšlienky, ako muž žiada peniaze a vyťahuje motorovú pílu. Tiene sa mihajú za oknom. Prečo po ňom kričí? Tých pár minút trvalo večnosť a v hlave som si premietala všemožné príbehy. Asi som videla príliš veľa hororov.
Luky sa vrátil s úsmevom. Nechápala som, veď sa pred chvíľou hádali! Sadol do auta a začal rozprávať:
“Opatrne som sa pozrel za roh, kde ma už čakal chlapík a pozval ma dnu. Nevedel som, čo chce. ‘Rýchlo zavri dvere!’ povedal dôrazne. Ocitol som sa v malej izbe, kde bol poriadny bordel. Na posteli, ktorá mu zjavne slúžila aj ako stôl, mal zvyšky jedla a nedopitú kolu, ktorými ma ponúkol. Zdvorilo som odmietol. Hovoril strašne nahlas, prakticky kričal – zrejme bol nahluchlý. To bolo všetko, čo chcel – ponúknuť nám aj to málo, čo mal.“
Zastali sme na heliporte s výhľadom na celé jazero. Luky robil večeru. Strašidelný domček sme mali na dohľad. Dúfali sme, že nás ujo nepríde v noci navštíviť. Ráno sa nám ukázalo jazero v plnej kráse. Našli sme si miestečko kde sme si spravili na ohni zemiaky. MŇAM- ako doma. Odraz hôr v jazere bol ako nakreslený.
Prišiel za nami týpek z Kazachstanu ktorý mal tiež v pláne Pamír, ale na malej ~buksičke~. Nechal nám číslo, keď budeme v Almate, tak sa máme ozvať.
DUŠANBE
Dostala som chuť na kávu. Veď sme už aj zabudli, ako chutí. Našla som nejakú reštauráciu na Google Maps a Luky išiel zistiť, či sa dá platiť kartou.(Nemali sme žiadnu hotovosť). Medzičasom som zistila, že kaviareň, do ktorej som chcela ísť, je o kúsok ďalej. Luky sa vrátil s tým, že sa nám už káva robí. No nič, nemala som na výber. “Káva” bola pripravená pri okienku- ako keď si ideš kúpiť lístky na vlak – na stojáka. „Tak nič, romantika pri rieke nebude,“ pomyslela som si. No, ani káva. -Neviem, čo to bolo za “kávoidný” nápoj.
Čoskoro nás pán za okienkom pozval do svojej kancelárie, lebo vonku bolo príliš horúco. Čašníci nám priniesli stoličky a my sme si tam sadli. Ukázalo sa, že si vlastne rozumieme, a debata sa rozbehla. “Tu sa skôr dorozumiete rukami nohami než anglicky” napadlo mi, keď sme sa po chvíľke cítili ako starí známi. Bol to šéf prevádzky, popri rozprávaní s nami stíhal riadiť celú reštauráciu – počítať peniaze, kontrolovať jedlá, všetko prechádzalo cez jeho ruky.
Ani sme nestihli dopiť „kávoidný“ nápoj a už nám priniesol džúsy, šaláty, šašlíky, mäso a ovocie. “Ďakujeme, práve sme jedli.” poznamenal Luky s úsmevom, no jeho slová sa stratili niekde medzi taniermi, ktoré sa len kopili. Odmietnuť bolo nemožné, a tak sme sa chopili príbora a pustili sa do hostiny. „Pohostinnosť nepozná hranice,“ Po rozprávaní o našich cestách sme mu pekne poďakovali za všetko a pripravili sa na odchod. Pri rozlúčke nám strčil do rúk igelitku s „malou výbavou na cestu,“ ako to on zazval. Nikdy nevieš, kedy to príde vhod.
♡ ♡ ♡
Po príchode do Dušanbe som očakávala betónové sídliskové mesto bez pamiatok. O to väčšie prekvapenie prišlo, keď sa pred očami objavili moderné osvetlené budovy a upravené parky. Až vtedy mi došlo, že nemáme nič naplánované, lebo sme predpokladali, že tu nebude čo vidieť.
Zamenili sme peniaze, našli si hotel a “zaparkovali” tam. Večer sme sa vybrali na prechádzku po meste. Pred hotelom parkovali dve autá, ktoré boli súčasťou Mongol Rally – dlhého preteku naprieč Európou a Áziou, kde účastníci prechádzajú neuveriteľnými trasami. Vo vedľajšom hoteli tiež parkovali dve overland autá – Nemci a Holanďania. Keď sme vkročili na hlavnú ulicu, “odpálilo mi dekeľ” – nové, luxusne vyzerajúce budovy, fontány, ľudia všade. Miestami mi to pripomínalo Aškabat, a to mi akosi nehralo. Mala som nutkanie, prečítať si niečo o prezidentovi. Našla som, že hneď po svojom zvolení si predĺžil mandát na dobu neurčitú. “Je dobrý alebo zlý? Neviem. Ale toto mi stačilo.”
Na druhý deň sme išli zistiť, ako to vyzerá so servisom auta. Našli sme originálny Toyota servis, ale povedali nám, že nás môžu prijať až v pondelok. Stráviť tri dni v meste nebolo v pláne, ale čo už. Na obed sme si dali indické jedlo. Vééééľká chyba. Po jedle mi bolo zle, ale snažila som sa to rozdýchať.
Rozhodli sme sa ísť si oddýchnuť do reštaurácie za naším kamarátom, na Shishu a čaj s výhľadom na rieku. Kúpili sme mu koláčiky ako poďakovanie, ale keď sme prišli, nebol tam. Miesto neho nás privítal jeho brat, akoby nás poznal celý život. Zaskakoval ho.
Churik, náš hostiteľ, sa objavil o niečo neskôr a hneď sa začal rozčuľovať na čašníkov, prečo nám nič nedoniesli. Hoci sme mu nerozumeli ani slovo, usúdili sme, že to bude niečo v tom zmysle. Čoskoro pred nami začali pristávať rôzne jedlá – tri druhy šalátov, šašlíky, rozličné nápoje. Prisadol si k nám a vytiahol fľašu vodky, zatiaľ čo Luky si dal pivo. Jazyková bariéra sa rýchlo rozpadla. Všetci, čo tam pracujú, sú rodina – brat kuchár, sestra pekárka, ďalší brat ho zastupuje. Čašníkov robili ich deti.
Sedeli sme tam dlho, až bolo pol jednej v noci. Pôvodný plán bol prespať v aute na kopci nad mestom, no Churik nakoniec ponúkol prenocovanie v jeho reštaurácii, kde mal malý bytík. Ráno mi však bolo ešte horšie. “A to som ani nepila!” Zrejme to bola otrava jedlom, alebo mi nesadlo korenisté indické jedlo.
Luky mi nosil vývar, chlieb a banány, kým som sa zotavovala. V pondelok sa konečne dostal do Toyoty na servis. Tešil sa, že naše auto bude mať kráľovskú starostlivosť, ale vrátil sa celý nešťastný. “Ja som dosť pomalý, ale urobil by som to trikrát rýchlejšie než oni,” povedal.
Pred odchodom sme sa ešte zastavili u Churika, aby sme mu poďakovali. Znova nám čašníci prichystali množstvo jedla na cestu. “Nie sme zvyknutí rozdávať, ani prijímať,” napadlo mi. Chceli sme len kávu, a dostali sme oveľa viac.
“Hovorí sa, že v dnešnej dobe ti nikto nedá nič zadarmo. Nie je to pravda. Možno u nás v Európe, ale tu to neplatí.”
Naložení a pripravení opustiť civilizáciu, vyrážame na Pamír, priamo do srdca drsného horského sveta. Čo nás čaká ďalej? Pokračovanie už čoskoro.
Zdieľať:
Svet okolo cesty 