Svet okolo cesty

Čakala som, že Bulhari budú viac strážiť európsku hranicu, ale na hranici ani noha. Zato Turci to berú vážnejšie. Z okna sme pozorovali vojenské základne, vojakov so samopalmi, obrnené vozidlá a vojenské checkpointy. 

Plánovali sme prejsť cez Istanbul večer kvôli menšej premávke. Stálo to za to! Prechádzali sme cez vysvietený most, ktorý som obdivovala na jeseň z diaľky, keď sme našli lacné letenky a spravili si tu výlet.

Prespali sme za Istanbulom na benzínke. Ráno sme pokračovali ďalej, smerom do Kapadokie. Zastavili sme v Ankare, aby sme vytlačili našu zelenú kartu, no v nákupnom centre sme nenašli Fax&Copy  a pokračovali sme ďalej.

Krajina sa menila. Čo ma prekvapilo, boli ihličnaté stromy – prevažne smreky v hlavnom meste Turecka… to som nečakala. Vždy, keď niekam cestujem, mám určité predstavy o danom mieste. Je zaujímavé zisťovať, ako často sa moje predstavy mýlia.

Turci majú vynikajúce cesty, no šoférovať uprostred ničoho je únavné. Všade vôkol pšeničné polia. Naša Toyotka v tomto teple na diaľnici papala veľa paliva, takže sme museli ísť pomaly. Nie nadarmo sa hovorí, že pomaly ďalej zájdeš. Veď máme čas.

Kapadokiu sme vôbec nemali naplánovanú. Vedeli sme, že sa tam chceme zastaviť, ale netušili sme, čo všetko tu nájdeme. Išli sme na istotu.

Keď sme sa blížili, z mesta sa na nás týčil kopec s hradom. Zastavili sme pod ním a rozhodli sa ísť si ho pozrieť. Chodby vytesané do skaly boli fascinujúce, a výstup na vrchol, hoci namáhavý po dlhom sedení v aute, stál za to. Pohľad na dolinu bol nádherný.

Z hora sme si našli miesto, kde prespíme. Lukymu som vysvetľovala, že chcem miesto na spanie uprostred ničoho, kde je pokoj a máme prístup k internetu. Povedal mi, že také miesto neexistuje – buď bude kľud, alebo internet. Nakoniec som si vybrala kľud. Keď sme dorazili na miesto, zistila som, že zachytávam nezabezpečenú Wi-Fi. #silamyšlienok

Chceli sme si preorganizovať veci v aute, upratať a vykonať rýchly servis a kontrolu auta. Všimli sme si, že sa blíži -biela čierňava- sprevádzaná bleskami. „Máme asi polhodinku, kým to príde“, poznamenal Luky, a pustili sme sa do upratovania. Nestihla som ani uložiť veci z nákupu a už som cítila vietor vo vlasoch. Otočila som sa, aby som skontrolovala situáciu, ale náhle ma zasiahli prudké nárazy vetra spojené s pieskom. Bez váhania som otvorila dvere a skočila do auta. Luky bol vzadu a tiež sa rýchlo schoval. Pri skoku do kufra sa mu zachytila naša “závesná sprcha” o rezervu auta. Nechal ju tam na pospas osudu.

Búrka prišla óóóóveľa skôr, než sme očakávali. Čakali sme, čo sa bude diať. Silný vietor narážal do auta a miestami sme nevideli nič, len biely prach. Usúdili sme, že bude najlepšie presunúť sa za skaly, pretože na kopčeku sme dostávali najväčšie rany. Keďže ja som sedela na šoférovej sedačke a Luky bol v kufri, odviezla som nás do bezpečia – s Lukym v kufri (celkom som mu závidela tú pohodičku v posteli), zatiaľ čo ja som bola natlačená na volante (mali sme rozloženú posteľ, sedačka bola posunutá vpredu a sklopená). Po dvoch hodinách búrka utíchla a presunuli sme sa znova na kopec. Kde  som dopísala článok o Rumunsku.

Sprchu sme nenašli. Vybrala sa za vlastným dobrodružstvom. Možno dodnes objavuje zákutia Kapadokie.

Budík sme mali nastavený na 5 ráno, dúfajúc, že uvidíme balóny. Keď zazvonil budík, celá natešená som sa pozrela z okna. – NIČ. Pomyslela som si, že štartujú neskôr, a spala som ďalej. Po pár minútach budík znova zvonil a ja som sa opäť natešená obzerala, či uvidím nejaký balón. Tento scenár sa zopakoval ešte niekoľkokrát a o pol deviatej mi už bolo jasné, že žiadne balóny neuvidím. “Nevadí, – aspoň máme dôvod prísť sem znova“, povedali sme si a išli objavovať ďalšie zákutia Kapadokie.

Navštívili sme podzemné mesto. Bolo ako bludisko. Vo voľnom čase pozeráme rôzne dokumenty, a jeden bol o starobylých civilizáciách. Nikto presne nevie, prečo ľudia bývali pod zemou a pred čím sa skrývali. Nachádza sa tu obrovská spleť tunelov a miestností. Dĺžka podzemných chodieb v oblasti Kapadokie je okolo 200 kilometrov.

Nachádza sa tu viac ako 200 podzemných miest, ktoré sú vzájomne prepojené sieťou tunelov. Niektoré z týchto miest majú viac ako osem úrovní a rozprestierajú sa až do hĺbky 60 metrov pod zemou.

• Derinkuyu je najhlbšie podzemné mesto a je schopné ubytovať až 20 000 ľudí.

• Tieto tunely sú vybavené špeciálnymi ventilačnými šachtami, ktoré umožňujú cirkuláciu vzduchu a zabezpečujú, aby vzduch v tuneloch zostal čerstvý.

• Vchod do týchto miest bol zabezpečený ťažkými kameňmi alebo dverami, ktoré sa dali rýchlo zatvoriť.

Neskôr sme sa pomotali okolo Love Valley a ďalších krásnych miest. Obdivovali sme skalné útvary a pochopili sme, že Kapadokia nie je len o balónoch. Keďže tam bolo tak pekne, rozhodli sme sa stráviť tam ešte jednu noc – aj keď predpoveď počasia ukazovala vietor a my sme nedávali veľkú šancu tomu, že balóny vzlietnu.

Na mape som našla nejakú vyhliadku na skalách nad mestom a rozhodli sme sa tam zaparkovať. Našli sme si úžasný spot. Prefíkane sme skontrolovali dostupnosť Wi-Fi a navštívili reštauráciu s najsilnejším signálom, aby sme získali heslo. (Nie že by sme bez internetu nevydržali, ale keďže nič nemáme naplánované a všetko riešime za jazdy, je to celkom potrebná vec pre naše fungovanie.)

Po zotmení sme sa vrátili do auta. Výhľad, ktorý sa nám naskytol z našej spálne, bol na nezaplatenie. Rozsvietené mesto ako na dlani. Dojedli sme domáce paštéty a spokojne sme sa uložili spať. Pre istotu som si znova nastavila budík – čo ak náhodou.

Budík zvonil o 5 ráno. Dvíham hlavu a nič. Odfotila som si aspoň zafarbenú oblohu pred východom slnka a znova zaspala. O niekoľko minút zvonil ďalší budík. Dvíham hlavu a tam zas nič…

…no keď som sa pozrela z druhého okna a cez zalepené oči som ho uvidela! Balón! S-N-Í-V-A-M ? Štipla som sa do ruky. Aúú – takže nie.  Budím Lukyho a kričím „balón, balón“, pričom si utieram oči. Ďalšie balóny sa len pripravovali na vzlet a ja som si posunula budík o ďalšiu pol hodinu a spokojne si išla ešte zdriemnuť. Keď zazvonil budík do tretice, na nebi už bolo desiatky balónov. Na pyžamo som si natiahla šaty (pretože bolo dosť zima) a vybrala som sa von z auta.

Snívam? Mala som stále miestami pochybnosti. Vždy, keď som niekde videla balón na nebi, bola som z toho natešená. Vo Švajčiarsku som videla každý týždeň aspoň jeden a vždy som sa z toho tešila. Pritom to je taká „somarina“. A tu ich bolo desiatky…

Po balónovej idylke sme sa vybrali rovno na turecko-iránske hranice. Hneď za Kapadokiou nás prekvapil obrovský kopec. V strede Turecka som také hory nečakala. Cestu cez Turecko sme si predstavovali inak – ako nudnú rovinu cez suchú krajinu. A my sme prechádzali jeden horský priesmyk za druhým. Vo výškach bola zeleň, stromy… Wow! Na to, aká je Turecko obrovská krajina, majú cesty vo výbornom stave. Radosť cestovať! Kilometre rýchlo ubúdali a my sme sa blížili k iránskym hraniciam.

Masívna zasnežená hora, ktorá je známa hlavne kvôli Noemovej arche. Hovorí sa, že práve tu stroskotal Noe so všetkými nalodenými zvieratkami.

Užívame si výhľady, keď tu zrazu –PRÁÁÁSK. Nepríjemný zvuk a my sme vedeli, že máme znova problém. Luky sa pozrel po aute a zistil, že tlmič prerazil dieru.

A tak sme išli navštíviť servisákov (v hraničnom meste, najnevhodnejšie miesto na opravu auta). Chlap nám chcel nazvárať železo v hrúbke papiera, ešte k tomu nemal v servise ani zváračku :D. Radšej sme ho odmietli. Chcel za robotu 100 dolárov.

Zdieľať

• Facebook