Krajina, kde sa rozhodne nechceme vrátiť.
Stáli sme pred rozhodnutím: Afganistan alebo Turkmenistan. Afganistan, kde vládne Taliban s nie najlepšou reputáciou, sa nezdalo ako najbezpečnejšia voľba, a tak sme sa rozhodli pre Turkmenistan. (Ak by sme mali túto voľbu spraviť znova, neváhali by sme a vybrali si Afganistan.)
Po covide prestali dávať tranzitné víza (ktoré boli oveľa lacnejšie), takže sme museli zaplatiť za turistické víza. Jednou z podmienok bolo riešiť všetko cez miestnu cestovku. Bol potrebný sprievodca, ktorý nás mal sprevádzať. Našťastie v hlavnom meste Aškabat sme mali „voľný výbeh“, no mimo mesta by nás bez sprievodcu nepustili.
Náš kontakt nás čakal na hranici za iránskym checkpointom a pomohol nám prejsť procesom. Už sme dávno zabudli, že existoval nejaký Covid- a oni chceli od nás PCR test. Keď nám ujo tyčinkou pošmátral v ústach a rovno zahlásil (bez ukázania výsledku), že sme v poriadku, bolo nám jasné, o čo ide. Vo vedľajšej miestnosti sedel vážny týpek s veľkou kalkulačkou a už nám vypisoval bločky. 35 dolárov za PCR test, 90 víza, 15 vstupný poplatok a 240 cestná daň…Ešte sme ani nevstúpili do krajiny a už sme boli o pár stovák ľahší.
Ja som sa musela odbaviť pešo, zatiaľ čo Luky pokračoval s autom na kontrolu. Všetci boli veľmi milí a vtipní a ani nechceli vidieť auto. Jediné, čo ich zaujímalo, bolo, prečo nemáme nalepenú turkménsku vlajku na aute.
Moja kontrola prebehla rýchlo. Sedela som za hranicou uprostred ničoho a pozorovala miestnych ľudí, akoby sa zastavil čas. Trvalo to večnosť.
Konečne som uvidela naše auto a šťastná som nasadla dnu. Náš sprievodca nám rázne oznámil, že ho máme nasledovať, nemáme nič fotiť ani nikde zastavovať.
Prezident zakázal farebným a špinavým autám vstúpiť do mesta, preto sme museli Toyotku nechať na parkovisku pred mestom. Odtiaľ nás zobral náš sprievodca na hotel. Cestou nám stihol vysvetliť, čo všetko nemôžeme v meste fotiť a porozprával nám, aká je to pekná krajina.
Hotel, v ktorom sme bývali, mal tie najlepšie roky za sebou a úprimne sme si mysleli, že za tie peniaze budeme mať vyšší štandard (minimálne teplú vodu). Aspoň raňajky sme mali. -tiež studené.
Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 vznikol Turkmenistan s hlavným mestom Aškabat. Prvým prezidentom sa stal Saparmurat Niyazov, ktorý si dal prezývku Turkmenbaši, čo znamená „otec Turkménov“. Prezident sa chcel odlíšiť od sovietskej architektúry a rozhodol sa, že postaví mesto z bieleho mramoru. Nádherné budovy, monumenty, parky… ale miestni si tu nájom nemôžu dovoliť. V štáte, kde panuje chudoba, sa nám zdalo nelogické vytvárať „Dubaj“ z jedného mesta. Akoby tam neexistovalo nič iné, len Aškabat.
Krajinu viedol autoritatívnym režimom a mal narcistické sklony. Parádna kombinácia. Dal dokonca po sebe pomenovať asteroid, kráter na Mesiaci a planétu v súhvezdí Orion. – No posúďte sami.
A tak sme blúdili mestom, prázdnymi parkmi bez lavičiek a bez odpadkových košov, márne hľadajúc nejaký obchod s vodou. V meste bez ľudí. Jediní ľudia, ktorých sme stretli, boli záhradníci, leštiči okien, zametači… Obzerali sme zlaté sochy, mramorové budovy, luxusné autá, parky… Architekti sa tam vyhrali. Mohlo by to byť pekné mesto, keby…
Z každého rohu na nás číhali vojaci strážiaci nejaké budovy, ďalší vojaci strážiaci cesty, policajti a kamery… Pochopili sme, prečo nám v meste nebol potrebný sprievodca. Videli každý náš pohyb. Bolo to zvláštne až strašidelné.
Navštívili sme aj múzeum kobercov, na ktoré sú Turkméni veľmi hrdí. Dokonca aj pred týmto múzeom stál vojak a strážil ho. Majú to tam tí vojaci ťažké… celý deň na slnku. Prezident zaviedol štátny sviatok kobercov, tak sme si mysleli, že budú nejaké brutálne, keď sú na ne takí hrdí… a tam boli proste len koberce. Môj zmysel pre umenie nie je dotiahnutý až k tomuto štýlu. haha. Ok, majú tam najväčší ručne robený koberec na svete. „Wow“
Keďže nás to veľmi nezaujalo a vonku bol obrovský hic, išli sme sa skryť do nákupného centra. Dali sme si kapučíno, oddýchli sme si a prečítali sme si nejaké zaujímavosti o krajine:
- Zákaz dlhých vlasov a brád: Bol zavedený zákon, ktorý zakazoval mužom nosiť dlhé vlasy alebo bradu. Tento zákon bol údajne súčasťou snahy o dodržiavanie „vhodného vzhľadu“ a odstránenie „nechutných“ módnych trendov.
- Názvy mesiacov a dní: Prezident Niyazov zmenil názvy mesiacov a dní v týždni podľa osobností zo svojej rodiny alebo náboženských a kultúrnych symbolov. Napríklad, mesiac „Aý“ bol pomenovaný podľa jeho matky, a deň „Pazar“ bol zmenený na „Turkmenbashi“ na jeho počesť.
- Zakázané športy: Niektoré športy, ako je futbal, boli v minulosti zakázané alebo obmedzené kvôli násilnému a nežiaducemu správaniu.
- Zákaz určitých farieb a štýlov odevu: V minulosti bolo zakázané nosiť určité farby a štýly oblečenia, ktoré boli považované za nevhodné alebo neestetické. Zakázal nosenie a predaj plaviek. Zakázal aj nosenie obuvi so zelenými alebo čiernymi podrážkami, ktoré považoval za nevhodné.
- Zakázané domáce zvieratá: Bol zakázaný chov psov ako domácich zvierat, pretože boli považované za „nečisté“ zvieratá. Takisto zakázal mačky ktoré označil za “nepotrebné”
- Zákaz verejných osláv Silvestra: Počas vlády Niyazova bol zakázaný Silvester a všetky oslavy konca roka. Namiesto toho sa konali oslavné akcie výhradne na počesť prezidenta.
Z Blata do kaluže
Po jeho smrti v roku 2006 nastúpil na jeho miesto nový prezident. Krajina mala šancu dostať sa z bizarného režimu, ale nový prezident nebol o nič lepší. Portréty Turkmenbašiho nahradili jeho portréty a sochy bývalého prezidenta premiestnili na predmestie. Síce uvoľnil niektoré opatrenia, ale vymyslel si vlastné bizarné zákony. A spokojne vládol…
V roku 2022 vyhlásil voľby, ktoré vyhral jeho syn. (Šepká sa, že boli totálne zmanipulované.) Teraz vládnu spolu.
“Diktatúra je organizovaná forma útlaku, kde jediným právom je právo mocného. V takej spoločnosti sa slovo ‘sloboda’ stáva neznámym pojmom.”
…
Večerný Aškabat, aj keď bol nádherne osvetlený, mal akúsi prázdnotu. Zaujala nás obrovská farebná budova, ktorá svietila neónovými farbami. Okamžite sme si zobrali taxi, aby sme sa na ňu bližšie pozreli. Ukázalo sa, že ide o gigantické nákupné centrum. Škoda, že sme prišli večer – bolo zatvorené. Budova bola tak fascinujúca, že sme sa rozhodli vrátiť sa tam aj na druhý deň.
Keď sme do nej vstúpili, ocitli sme sa v takmer prázdnej budove. Väčšina obchodov bola zatvorená, alebo úplne opustená, čo vytváralo zvláštnu atmosféru. Cítili sme sa, akoby sme sa ocitli v postapokalyptickom filme.
Zbehli sme do obrovského supermarketu, ktorý vyzeral ako z iného sveta. Všetko bolo dokonale usporiadané, presne podľa pravítka – čistý Feng-Šuj. Množstvo tovaru bolo ohromujúce. Regály sa pod náporom potravín doslova prehýbali – jeden celý bol venovaný len rôznym druhom kvasených uhoriek, s nespočetnými značkami a veľkosťami. Taký veľký výber kečupov, džúsov a ďalších produktov som nikdy nezažila.
Snažili sme sa nájsť len pár základných vecí, ktoré sme potrebovali na nasledujúce dni v púšti, ale regály sa zdali byť nekonečné. Pre mňa, ako niekoho, kto je nerozhodný a nevie si vybrať, to bolo doslova peklo. Každý regál ponúkal toľko možností, že som sa cítila úplne bezradná. Kto vlastne všetko toto množstvo potravín zje? Musí byť “zábavné” robiť inventúru v takomto obchode. Myslím, že tam tých potravín denne veľa neubudne.
…
O jednej nás na hoteli vyzdvihol Dimitrij – náš ruský sprievodca. Mali sme pred sebou 300 km dlhú cestu do stredu púšte Karakum. Šofér nás ruským prízvukom varoval, že cesta bude „EXTREMLY BAD“, ale tešil sa, že máme terénne auto, a prejdeme rýchlo. Keď sme mu ukázali fotky v akom stave sú naše tlmiče, úsmev mu spadol.
Každým kilometrom bola cesta horšia a horšia. Aj keď sme si mysleli, že horšie to nemôže byť, bolo! Zo začiatku sme len kľučkovali pomedzi diery, no na niektorých úsekoch nebola ani cesta, len diery. Auto už vydávalo rôzne zvuky, ale mali sme len jednu možnosť – dostať sa za hranice. Víza sme dostali len na 4 dni a každý deň navyše by bol brutálne drahý. Párkrát sme museli podoťahovať uvoľnené šróby a skontrolovať tlmiče.
Diery sa menili na krátery a do cieľa sa nie a nie dostať. Keby aspoň bolo čo obzerať z okna…
Konečne sme odbočili z „hlavnej cesty“ a užívali si jazdu cez púšť. Do campu sme dorazili za šera. Náš ruský sprievodca nám ukázal jurtu a začal chystať večeru. Zatiaľ sme sa išli pozrieť ku kráteru Derweze.
Derweza Gas Crater
Derweza Gas Crater – Tento kráter vznikol v roku 1971 počas prieskumu na zemný plyn, keď sa zrútila plošina nad obrovským podzemným plynovým rezervoárom. Súdruhovia nechceli nechať unikať plyn do vzduchu, tak ho zapálili. Snažili sa požiar uhasiť, ale bezúspešne. Horí už viac ako 50 rokov.
Horúci vietor sme už cítili pár metrov od krátera. Taká „somarina“ a pritom také fascinujúce miesto.
“Je zaujímavé, čo dokáže vytvoriť príroda v kombinácii s ľudskou hlúposťou.“
Len sme tam sedeli a pozerali, ako horí. „Počuješ? ..ako znie zvuk vyhodených peňazí do vetra?“
Prisadol si k nám nový kamoš z Kórey, a tak sa rozprúdila debata o živote a cestovaní. Nastala tma a my sme sa vybrali späť do kempu. Lúče čeloviek nám osvetľovali cestu pod nohami. Ako sme tak kráčali, Luky do mňa strčil ramenom, ako keby sme boli na rugby. „POZOR, ŠKORPIÓN!“… Jéééj, škorpión, tešila som sa. Moja radosť ma prešla, keď mi došlo, že sme 10 metrov od našej otvorenej jurty. “To bude spánok…”
Chcela som spať v aute, ale bolo strašne teplo a fúkal vietor, ktorý bral do vzduchu piesok. Nebola šanca otvoriť na aute okno, aby sa z neho nestalo pieskovisko. A tak sme poobzerali zem v Jurte a ľahli si spať.
Skoro ráno sme vyštartovali. K hraniciam nám chýbalo ešte 280 km. Ak som tvrdila, že neexistuje horšia cesta – tak bola. Ani slovami neviem opísať, aké to bolo zlé. Miestami sme nespravili za hodinu ani 10 km. Najlepší úsek cesty bol „skratkou“ cez púšť. Ten sme si užili.
Dimitrij sa nám každú chvíľu strácal a musel nás vyčkávať. Aspoň si oddýchol. Po nekonečných hodinách sme sa dostali na hranice.
KONEČNE – sloboda!
„Sloboda nie je niečo, čo nám bolo darované, ale niečo, čo si musíme neustále vážiť a chrániť. Je to dar, ktorý je prítomný v každodenných rozhodnutiach, a ktorý si často uvedomíme až vtedy, keď ho stratíme.”
Zdieľať
Svet okolo cesty 