Bola som úprimne šťastná, že sme na hraniciach, bolo mi jedno, ako dlho tam zostaneme. Z čítania sme boli pripravení na to, že budeme musieť vybrať VŠETKY veci z auta a prejsť cez röntgen. No nakoniec boli všetci milí a žiadna drastická kontrola sa nekonala. Auto nám očuchal pes, poobdivovali ako máme upravené auto, popriali nám veľa zážitkov a s úsmevom nás pustili ďalej.
Cesta od hraníc nebola v dobrom stave, ale oproti Turkménsku je aj tá najhoršia cesta parádna.
Chiva
Chiva je jedno z najstarších miest v Strednej Ázii, známe svojím dobre zachovaným starobylým mestským jadrom, ktoré je obklopené hradbami a zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO. Bola dôležitým bodom na Hodvábnej ceste, čo z nej spravilo významné obchodné a kultúrne centrum.
Ubytovali sme sa priamo v historickom srdci Chivy, za starobylými hradbami, ktoré chránia mesto už stáročia. Prešli sme bránou do starého mesta Ičan Kala, bolo to ako krok späť v čase.
Väčšina turistických miest sa nachádza v tomto historickom centre Ičan Kala, takže sme mali všetko na skok. Atmosféra tu bola úplne iná, než kdekoľvek inde, vznášal sa nad nami duch dávnych obchodníkov a dobrodruhov, ktorí prechádzali touto zastávkou na Hodvábnej ceste.
Všade, kam sme sa pozreli, dýchala minulosť. Úzke uličky plné prachu, jednoduché domy z nepálenej tehly, zdobené modro-bielymi keramickými dlaždicami, a v pozadí majestátne minarety, ktoré trčali nad strechami ako majáky doby. Kamenné cesty nás viedli k nádvoriam, kde sa kedysi odohrávali dôležité udalosti.
Navštívili sme napríklad:
- Múzeum Chánovho paláca (Tash Khauli) – Hárem. Tento nádherný palác z 19. storočia ukazuje bohatstvo chánov Chivy. Návštevníci tu môžu vidieť nádherne zdobené sály a dvory, pričom múzeum ilustruje život kráľovskej rodiny a dvora.
- Juma Mešita (Piatková mešita) – Zaujímavosťou tejto mešity je jej 213 drevených stĺpov, z ktorých niektoré pochádzajú až z 10. storočia.
- Múzeum Hodvábnej cesty – Toto múzeum sa venuje obchodným cestám, ktoré prechádzali Chivou a vystavuje rôzne predmety spojené s karavánmi a obchodom.
- Múzeum hudby a tanca – Je venované tradičnej uzbeckej hudbe a tancu. Návštevníci tu môžu objaviť miestne nástroje a naučiť sa viac o kultúrnych tradíciách regiónu.
- Múzeum Islam Khoja – Nachádza sa v komplexe s najvyšším minaretom v Chive, z ktorého sa naskytá ohromujúci výhľad na Ičan Kala. Múzeum obsahuje artefakty a informácie o histórii Chivy.
Nechali sme sa stratiť v labyrinte úzkych uličiek, ktoré pohltili naše zmysly. Okolo nás sa rozkladali nádherné architektonické skvosty – modré minarety, medresy a majestátne hrobky s prepracovanými mozaikami, ktoré sa ligotali v slnku.
NÁUČNÉ OKIENKO:
*Minaret je vysoká, štíhla veža, ktorá je súčasťou islamskej mešity. Slúži najmä na volanie veriacich k modlitbe (adhan). Zvyčajne má minaret špirálovité schody vedúce nahor, kde *muezzin, osoba poverená zvolávaním k modlitbe, zvoláva päťkrát denne. Minarety majú často dekoratívnu architektúru, s ornamentami a dlaždicami, ktoré symbolizujú islamské umenie a kultúru.
*Medresa (alebo madrasa) je islamská náboženská škola alebo vzdelávacia inštitúcia, kde sa študuje islam, Korán a iné náboženské texty, ako aj filozofia, veda a literatúra. Medresy boli v minulosti centrom vzdelávania a kultúry v islamskom svete, kde sa vzdelávali učenci a budúci náboženskí lídri.
*Karavanseraj je staroveký hostinec alebo útočisko pre karavány, najmä na obchodných cestách ako bola Hodvábna cesta. Karavanseraje poskytovali obchodníkom, pútnikom a cestovateľom miesto na oddych, stravu a ochranu pred nebezpečenstvami púšte a ciest. Tieto budovy bývali veľké a mohli ubytovať nielen ľudí, ale aj zvieratá, ako napríklad ťavy, ktoré obchodníci využívali. Karavanseraje boli dôležitými miestami na výmenu tovarov a kultúrnych ideí.
Množstvo stánkov s remeselnými výrobkami, ako sú ručne tkané koberce, vyrezávané drevené predmety a rôzne druhy šperkov, nás vtiahli do sveta miestnych tradícií. Atmosféra Chivy nás uchvátila svojou autentickosťou a krásou, ktorá pretrváva naprieč storočiami…
…ako by sme sa stali súčasťou histórie, ktorá prežila až do dnešného dňa.
Ako sa slnko pomaly skláňa k obzoru, mesto sa začína plniť ľuďmi. Už nie je tak teplo, takže atmosféru si konečne môžme vychutnať bez toho, aby sme mali pocit, že sa pomaly roztápame. Vysvietené budovy pôsobia ešte majestátnejšie a magickejšie.
Keď sme už “vychladli” po našom “zážitku” z cesty v Turkmenistane. (Ak ste už zabudli, článok si môžete prečítať TU.) Luky sa odhodlal skontrolovať podvozok.
BUDE SA ZNOVA ZVÁRAŤ!
Naše auto prešlo testom trpezlivosti “celkom” v poriadku.
Šróbiky sa nám poodkrúcali, akoby sa snažili uniknúť z tohto dobrodružstva. Nechápem, prečo sa tak bránia – veď ich berieme na nezabudnuteľnú jazdu!
Turkménske cesty, plné výmoľov a nástrah, si vyžiadali svoju daň. Tlmič statočne odolával nekonečným kilometrom po rozbitých cestách a púšťach, nakoniec prežil, ale pod ním sa vytvorila prasklina.
…ani železo nie je večné.
Keď sme dotiahli posledný šróbik, začalo pršať a tak sme pokračovali do ďalšieho mesta.
Z Chivy viedla trasa cez púšť Kyzylkum, rozľahlú púštnu oblasť, ktorá je jedným z najväčších piesočných plání Strednej Ázie.
Buchara
Buchara, známa svojím historickým a kultúrnym dedičstvom, je pokladnicou starobylých pamätihodností. Jej ulice sú plné nádherných medres, minaretov a karavanserají, ktoré sú svedkami zlatého veku Hodvábnej cesty.
Chor Minor, tiež známa ako Madrasa štyroch minaretov bola postavená začiatkom 19. storočia, slúžiaca ako brána islamskej školy, hoci samotná budova je často mylne považovaná za mešitu. Každá veža má svoj špecifický dizajn.
Najvýznamnejším z týchto miest je Kalonský komplex – majestátna sústava budov, ktorú tvorí minaret, medresa a mešita. Minaret Kalon, so svojou výškou, dominuje nad mestom a ponúka nádherný pohľad na celú Bucharu.
V bucharskom bazári sme našli suvenír, nie obyčajnú magnetku, ale – gola sadu. Naša pôvodná sada náradia bola takmer ako z hračkárstva a pri vážnejších opravách nám bola viac na ozdobu ako na pomoc. Bolo teda jasné, že ak chceme ďalej pokračovať v našej ceste, musíme si zadovážiť niečo odolnejšie a komplexnejšie.
“Gola sada z bazáru – náš kľúč k tomu, aby sme pokračovali ďalej.”
Medzičasom sa nám rozpadol zámok na strešný box, ktorý sme len provizórne zagurtňovali- nastal čas navštíviť zvárača.
Miestny garážový majster to zvládol na jedničku. Pozváral aj prasklinu pod tlmičom, ktorá nám začala robiť starosti. A znova sme Toyotu pripravili na ďalšie kilometre po rozbitých cestách.
Samarkand
Naša cesta do Samarkandu bola nezabudnuteľným zážitkom, ktorý začal už pri príjazde do nášho guest house. (Ak chcete zažiť tú pravú autentickú atmosféru, nechoďte do hotela. Miesto neho sa ubytujte u miestnych v guest house. Určite vás radi pohostia čajom a poradia, ktoré miesta sa oplatí navštíviť.)
Bývali sme neďaleko mešity Bibi-Khanym. Nie je to najkrajšia mešita, akú sme videli, ale na svoj vek je obrovská. Jej výstavba začala v 14. storočí na príkaz Timúra ako darček pre jeho manželku Bibi-Khanym a mala byť najväčšou mešitou v islamskom svete. Jej hlavná kupola mala priemer približne 45 metrov.
Neďaleko sa nachádza Trh Siyob – kde nás obklopili vône čerstvých korenín a miestnych špecialít.
Na námestí Registán – srdce mesta, sme sa ocitli uprostred historických medres.
- Ulugh Begova medresa: Táto medresa, postavená v 15. storočí, bola najstaršou z troch na námestí. Je známa svojou nádhernou geometrickou výzdobou a veľkým nádvorím. Ulugh Beg, ktorý bol nielen vládcom, ale aj významným astronómom, vytvoril toto miesto ako centrum vzdelávania.
- Sher-Dor medresa: Postavená v 17. storočí, táto medresa sa vyznačuje prekrásnymi fasádami s mozaikami a obrázkami levov, od ktorých pochádza jej meno (Sher-Dor znamená „s levmi“). Zaujímavé je, že levie motívy na fasáde sú v islamskej architektúre pomerne neobvyklé, pretože sú zakázané. (Tak ako aj zobrazovanie iných živých bytostí.)
- Tilla-Kari medresa: Táto medresa bola postavená ako posledná z troch a je známa svojou zlatou výzdobou (názov „Tilla-Kari“, čo znamená „pokrytý zlatom“). Jej vnútorné nádvorie a modlitebná sála sú zdobené zlatými a modrými dlaždicami.
Večer sa konala svetelná šou priamo na námestí Registan. Fasády historických budov boli osvetlené farebnými lúčmi, ktoré zdôrazňovali detaily architektúry a vytvárali pôsobivý vizuálny zážitok. Celá atmosféra bola fascinujúca a moderné osvetlenie dodalo starovekému miestu úplne nový rozmer. Splnil sa mi sen- dala som si na ulici varenú kukuricu po ktorej som celé leto snívala. Toľká radosť! Na ceste do guesthousu sme sa zastavili aj na tradičnú večeru, kde sme ochutnali miestne špeciality.
Šach-i-Zinda Je to miesto plné mausoleí a hrobiek, kde sú pochovaní členovia kráľovskej rodiny a významné osobnosti z obdobia Timurovskej ríše. Názov „Šah-i-Zinda“ znamená „Živý kráľ“ a viaže sa na legendu o Kúsame ibn Abbásovi, ktorý bol bratancom proroka Mohameda. Podľa legendy nikdy nezomrel, ale zostal živý v podzemí komplexu.
Pri prechádzke komplexom sú vidieť nádherné modré kachličky a detailné mozaiky, ktoré zdobia hrobky. Každá stavba má svoj vlastný štýl a ornamentiku.
Aj cintorín môže byť umenie.
Nakoniec sme sa zastavili aj pri pozostatkoch observatória Ulugh Bega. Ulugh Beg, okrem toho, že bol kráľom, bol aj významným matematikom a astronómom. Jeho observatórium patrilo k najpokročilejším zariadeniam tej doby a slúžilo na meranie a štúdium hviezdnych pohybov. Umožnilo mu vytvoriť jednu z najpresnejších astronomických tabuliek stredoveku, ktorá obsahovala údaje o polohe viac ako 1000 hviezd. Popravde boli očakávania väčšie.. nedošlo nám že ide hlavne o pozostatky…nezdržiavali sme sa a pokračovali ďalej.
Cesta zo Samarkandu do Taškentu je dlhá približne 300 kilometrov. Je to ako zážitkový program „vidiecke safari“ – dvojprúdová cesta, kde sú hlavnými atrakciami rôzne dedinky, veselí miestni obyvatelia a občas aj nečakané prekážky v podobe neposedných zvierat, ktoré sa pasú na krajnici.
Cez hlavné mesto Taškent sme len prefrčali. Po rušných mestách to chcelo zmenu – tým bol národný park na severe krajiny.
Po zaparkovaní pri jazere Charvak v tme bolo jasné, že ráno prinesie prekvapenie. Keď sme ráno otvorili dvere, naskytol sa nám výhľad ako z pohľadnice – jazero v slnečnom svetle vyzeralo ako namaľované.
Rozhodli sme sa previezť okolo jazera. V bruchách nám muzikanti vyhrávali a našou ďalšou úlohou bol nájsť čerstvý chlieb. “Ľudia tu predsa musia niečo jesť,” vraveli sme si. Po chvíli pátrania sme našli malý obchodík, kde nás predavač nasmeroval o pár domov ďalej, s tým, že tam určite budú mať chlieb.
Prišli sme k obyčajnému domu s veľkou bránou, bez akéhokoľvek označenia, nevyzeralo to ako miesto, kde by sa predával chlieb. Skúsili sme zaklopať, ale keď nikto neotváral, Luky opatrne otvoril bránu. Vnútri stálo malé dievčatko, ktoré naňho vyplašene pozeralo, nechápajúc, prečo jej do dvora vtrhol ryšavý cudzinec. O chvíľu sa objavil jej otec, ktorý nás s úsmevom pozval dnu. V záhrade mali altánok s tradičnou pecou, kde práve jeho žena vyberala čerstvo upečený chlieb – akoby čakal presne na nás. MŇAM
Tento chlieb, známy ako „lepeshka“, sa pečie v špeciálnych peciach nazývaných „tandoor“. Jeho výroba je fascinujúca: cesto sa najprv rukami vytvaruje do okrúhlych bochníkov, ktoré sa potom pritlačia na steny horúcej hlinenej pece. Výsledkom je chrumkavá kôrka a mäkké vnútro, ktoré je ideálne na raňajky alebo ako doplnok k jedlu.
Potom sme sa vydali smerom do Národného parku Nuratau. Luky bol trochu skeptický, tvrdil, že cesta je príliš dlhá a zničená, ale ja som ho presvedčila, že to stojí za to. Cesta bola v skutočnosti pomerne drsná, takže Lukyho nespokojnosť len vzrástla. Auto nám vydávalo nepríjemne praskajúce zvuky ktoré sa stupňovali. Avšak, keď sme dorazili, výhľady na rozľahlé hory a divokú prírodu nás odmenili za všetko to trápenie.
„Niektoré cesty sú plné prekážok, ale práve v ich zložitosti sa skrýva skutočná krása, ktorá sa odhalí len tým, ktorí sa nevzdajú.”
Dorazili sme na miesto, kde sme stretli miestneho rendžera. Spýtali sme sa ho, či tam môžeme prespať. Povedal nám, že by sme mali radšej zaparkovať pri ňom, pretože v okolí je veľa vlkov. Iba sme sa pousmiali a pomysleli si: “Jasné, ako vždy.” Už viacerí strážnici nám vraveli, že je lepšie parkovať pri nich, že spanie v aute môže byť nebezpečné. Radšej sme ho poslúchli a zaparkovali sme neďaleko. Rozložili sa, navarili si obed, zahrali karty a oddychovali.
S príchodom súmraku sme ležali v aute s otvorenými dverami, sledujúc, ako miestna príroda pomaly mizne v tme.
Keď posledné lúče slnka zapadli a na nebi sa začali objavovať prvé hviezdy, miestni vlci sa rozhodli, že nám dajú o sebe vedieť. Zavíjanie skupiny vlkov sa ozývalo celou dolinou. Niektoré hlasy zneli blízko, iné ďalej.
Okamžite sme pozatvárali všetky dvere. Našťastie sme nešli spať k jazeru do stanu – ako som pôvodne navrhovala. Asi by sme odtiaľ rýchlo zutekali…
A tak sa naše plánované pozorovanie hviezd skončilo sledovaním tapacíru.
Ráno sme sa vybrali na prechádzku k jazerám. Po dňoch strávených objavovaním historických miest a objavovaním rušných ulíc sme konečne našli zaslúžený oddych pri jazere Urungach. Pohľad na jeho krištáľovo čistú vodu, hory a divokú prírodu okolo okamžite upokojil naše duše. Luky sa rozhodol zaspomínať si na naše otužovateľské časy a išiel si zaplávať. Keď vošiel do vody s plávaním si to rozmyslel 😀 Postupne začali prichádzať ľudia a my sme sa rozhodli ísť naspäť k autu, navariť si a pokračovať ďalej.
…
Jazero Charvak sme obišli aj z druhej strany. Na rozdiel od tej východnej je tam asfaltová cesta, je oveľa viac turistickejšia. Domáci sem chodia aby unikli z horúcich miest, v zime sa tu nachádzajú lyžiarske strediská. Miestami mi to pripadalo ako na Donovaloch.
Znova sme prechádzali cez hlavné mesto, ale nešli sme sa do neho nakuknúť.. niečo si musíme nechať aj NABUDÚCE!
Naposledy sme si kúpili čerstvý uzbecký chlebík a pokračovali sme na hranice.
Uzbecko- Tadžická hranica bola prvá ktorá neprebiehala hladko.. Aspoň pre mňa. Ako vždy rieši kontrolu auta Luky a ja zatiaľ prejdem cez pasovú kontrolu a čakám ho. Akurát, keď sme prišli na hranicu, prišiel s nami aj autobus plný miestnych “pendlerov”. Ja som rýchlo vyskočila z auta, aby som nemusela čakať v rade.
Lenže pánovi colníkovi sa nepozdávala moja fotka v pase – vraj už nie je aktuálna. (Človek predsa vyzerá trochu inak, keď je mesiac na cestách, väčšinu času spí v aute a sprchuje sa v potoku.) 😀
Fotil ma, porovnával, a potom sa ma spýtal, kde mám druhý, novší pas. Medzitým Luky vybavil kontrolu auta a formality, takže mi ten druhý pas išiel doniesť. (Slováci môžu mať legálne dva pasy – druhý máme ako zálohu, ak by nám niekto ukradol doklady, aby sme sa ľahšie dostali z krajiny.) No ani na tom druhom sa mu nepáčila fotka.
Nepáčilo sa mu tiež, že nemám registráciu. (V Uzbekistane je potrebná registrácia na migračnom úrade každých 72 hodín. V podstate musíte byť na hoteli každé tri dni, alebo sa zaregistrovať cez online systém a zaplatiť turistickú daň. Samozrejme, online to ide iba cez uzbeckú bankovú kartu, ktorú sme nemali.) Keďže sme boli dvakrát v hoteli, aspoň niečo sme “prispeli” do uzbeckej kasy, ale posledné štyri dni sme registráciu nemali.
Zlý colník mi ukazoval papier v azbuke kde stálo : za nedodržanie registrácie môže byť pokuta až 2 000 dolárov. S úsmevom som mu povedala, že neviem čítať azbuku.
V tom prišiel prísne vyzerajúci colník v slnečných okuliaroch, ktorého ramená zdobilo veľa hviezdičiek. Nepríjemný colník mu niečo začal rozprávať po uzbecky. Ukázala som ujovi v okuliaroch fotky z našich posledných dní a on len prikývol, že je to v poriadku. Prikázal colníkovi, aby mi dal výstupnú pečiatku a pri tom ho ešte vyťahal za ucho . ( celý proces trval asi polhodinu, medzičasom stihli vybaviť celý autobus)
A tak sme sa rozlúčili s Uzbekistanom.
Zdieľať:
Svet okolo cesty 